ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad domkami sa mĺkvo temnely košaté topole i veža štíhla, keď popri kríži vyše dediny kás’ postava jak mátoha sa mihla, za prvou — druhá — tretia nečute, a každá mala batoh na chrbte. A vtedy polnoc žasnúc videla, jak po sypárňach voľačo svet stvára, snáď i to, ako pár rúk — starých rúk čos’ do vriec tytle, až sa kečka zvára, i čula snáď: No, teraz takto rýp! a sopár svätých zavše na dôsyp. Však — čože polnoc?! Sotva pomohla, už musela preč… zružovely hole, a letný deň sa usmial rozmarne a pekný kraj, na vežu, na topole, i hnali lichvu, ľud šiel po práci, keď vdrgal lojtriak, na ňom vojaci. Dva koníčky sa napínaly — hja, dnes ovsíka sa v zuby nenastýka! Aj šibal kočiš: Hijo! Dvanástich preds’ viezol, k tomu pána poručíka. — Už sú tu! zvesť jak vetrom letela, a stála vieska pustá, vymrelá. Pred krčmu zatiahli. — Stoj, bábo, hé — kde rychtář? — Tí šli ráno do doliny. — A notář? — Tí zas išli do mesta. — A bubeník??? — Ten pre poštu šiel s nimi. — Tí, donnerwetter, honem pro všecky! a zaznel povel i čos’ nemecky. Za chvíľku mužstvo ľahlo do tône pod vŕby… potok hučal piesňou sporou, pán poručík sa nudil, postával, až pozvali ho sadnúť do rechtorov. (Bol mladý, vraviac — červenal sa vše, mal cviker a dosť hodné baganče.) Tam zašiel ho i obed. Ponúkli! ver’ zajedol si, šibnúc so dva šľahy, i rozvravel sa, kde-čo bojoval, a vyznal, že je Nemec, ale z Prahy, však cítil sa jak medzi svojimi, až hlásil vojak:… Sú dve hodiny! — Gut!… Zatiaľ vir-var rástol po obci, bo zvedelo sa iste, nepodvratno, že všetko berú: múku, obilie, i cukor, masť a obuv, ba i plátno… nuž plachý pohľad stretal — zúfalý, keď o pol tretej vskutku začali. Na prvý domec hodili sa — a hneď, kde vraj ovos a kde polovina?! sťa mravce rozišli sa po kútoch: ten na pôjd, ten v staj, onen do záčina. — Jaj, muž na vojne — svätý zázraku! a biedna žena mrela od ľaku. — Ak prídu k nám — jój, a mať na lúke, tak po priedomí fikal chlapček malý, a vojaci sa mali veselo, hoc ešte nikde zrnka nezobrali, pán poručík zas s tvárou nevinnou šiel, s ním i richtár hore dedinou. — Veď či to, prosím, u nás obilia? nadpriadal múdre došlý predstavený: tá zem — štrk, skálie… inde po žatve, a u nás, vidia, všetko na koreni! — Jo-jo-jo! Keď tu kaprál hlási čos’ — a seklo slovo, sčervenal i nos: — Teď se to počne, báby bláznivé, tož dám vám skrývat!! zbelely sa vrecia, jak vláčili ich, smejúc, vojaci kdes’ z humán, konôp — až im špely plecia, aj sniesli toho v izbu nemalú, kým zmrklo — var’ po samú povalu. A nastal večer, keď znel smiech i plač, kto-ten i zaklial — priehrsť potichunky, bo vysliedili: múky, obilia, i cukru, plátna, rebár, ba i — šunky, a hlásnika tak strhla nevoľa, vraj — keď mne vzali, nech sa vyvolá! No musel ešte s bubnom v známosť dať, že bude stráž bdieť, či kto niečo kryje, a každý — komu čo-to zabrali, by prišiel ráno do kancelárie. — Hej, ešte platiť! v tú noc nesladkú zahúdlo mnohým: snáď i do chládku! Pán poručík len neskoro šiel spať, jak tvrdil sám, vždy našiel krúžok milý, čo musel dnes i výtky ženských zniesť: Jój, človek, čo ste vy to porobili!? — Já? smial sa: po mne neostane vzlyk, vždyť nejsem přece žádný loupežník! A vskutku — keď sa lojtriak ráno hnul, tak jasným zrakom vyzeraly ženy: dvoje vriec ovsa, poloviny pol, o toľko viac bol teraz naložený — a zašumely staré topole, a zabudla ves na strach — na bôle…