ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stanica pustá, stanica tichá, iba tie dróty čo stonú… ženička v kúte schúlená — čupí, nikto sa neobzrie o ňu. Trasie sa zimou… zďaleka prišla, predvčerom písal syn z boja, ako tej noci, že má prejsť krajom: Vyjďteže, mamička moja! Pohla sa ráno… v batôžtek vzala voľačo bielizne, stravy… záveje! skoro zhynula cestou… — Len či sa ten vlak tu staví?! Koho sa pýtať? Opodiaľ vojak na stráži, mračný jak v hneve, podíde k nemu: Nevedia, prosím…? Stisne len plecom, že nevie! Zatiahne vietor, štipľavý vietor, s krovu sneh sypunký líže… na zvonku: cin-cin… chvíľka — vlak vhrmí… po vozňoch červené kríže. — Aké to tváre hľadia z tých okien, ani vosk žltučké, chudé… Bože môj, kto len za všetko toto zodpovie na Tvojom súde?! — Šš-šš-šš… vlak hne, utrie zrak žena, úradník vedľa nej zbočí… — Nevedia, prosím? vraví mu svoje… nevie tiež: — možno, že v noci! Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy, bielučký mesiac sa díva… — Skrahnete! ktosi pojme ju, keď je sama jaks’ pribojazlivá. V sieni dym… výpar nápoja, ale teplučko… skoro jak doma, ľudia tu — aspoň sopár slov stratí… sú to tiež ako-li ona. Vyslúcha sťažnosť, vylieva bôle, horký žiaľ jasný zrak kalí: Vyučil sa mi, vytrápil sa mi, teraz ho na vojnu vzali! Dochodia vlaky — odchodia vlaky, s nimi tu zdraví — tam chorí, polnoc už prešla, ženička tŕpne: Len už ten ktorý je — ktorý? Zhášajú svetlá… Berte sa domov, do svitu nemáme vlaku! Musí von, vezme batôžtek, a tam složí sa pri palesáku. Chvejú sa hviezdy, jagavé hviezdy, bielučký mesiac sa díva… — Kamže sa vrhnem o tomto čase? nevie si poradiť živá. Pod snehom krovy, pod snehom polia, v diaľave končiare biele… — Domov? ba! čo i hladom a chladom trasie sa na celom tele. V batôžku dosť! lež hoc by hneď mrela…! — Chudák, on hladu viac vystál! radšej sa prejdem… keby ten nešiel tadeto — nebol by písal! Za každým krokom vrždí sneh stuhlý: do svitu žiadneho vlaku! Ženička verne obchodí ten svoj batôžtek pri palesáku. Stanica vzrušnie, stanica stíchne, vlaky tak idú jak včera — skoro si matka vyočí oči, syna však nenavyzerá. Zmomúľa kôrku, suchučkú kôrku, v kožuchu našla ju kdesi… — Poludním azda… večierkom azda, zmýlil noc! na mraku mnie si. Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy, bielučký mesiac sa díva… posledný vlak zas odjachal, prázdny! a von noc chladná a clivá. Vlečie sa žena s batôžkom, vlečie, nevláda drví ju v kusy: Ale keď písal, keď on tak písal, musí ísť tadeto — musí!! Podúva… domov? kde by šla, aj tak po ceste ani len znaku… — Počkám ho ešte — do rána počkám, čo hneď tu, pri palesáku! Oprie sa… a hľa, rušeň sa rúti, a syn jej oproti kýva: Mamička moja, mamička drahá…!! Na šťastnú mesiac sa díva. Pod snehom krovy, pod snehom polia, v diaľave končiare v bielom, do rána závej pri palesáku nad chladným matkiným telom. V smútočnom domku na stole karta, dedina celá ju viní… — Nový vzkaz došiel, mamička — s Bohom! ideme, ale v kraj — iný!!