To je vojna!

Ostrý zvuk sirény slaný vzduch pretne, lodný stroj zburcuje, vlny sa spenia: S Bohom, ty drahá zem — s Bohom, vlasť nová! — Nadlho? naveky? — Nie! do videnia!! Vysoké paloty nížia sa — nížia, lode sa stretajú, sirény hudú, redne dym… oproti ozorný koráb: Z kraja! tam iste i rodáci budú. Vody sa rozlejú, nebo sa skloní, vietor sa rozfuní, more tvár smraští: Kamže, kam, priateľu? pýta sa ktosi… — Po ženu, deti do starej vlasti! Dlhým deň, dlhšou noc, nezvyklým lôžko… — Povedzže, priateľu, čo ťa v svet ženie? otcovská hruda ťa nezdrží? — Bože, nám u nás vyvlastnia zdedené zeme! Šedým deň, tmavou noc — nevidíš hviezdy, iba kdes’ v diaľave maják, čo zbliká, zato v tej duši tak jasno je — jasno, jarný svit smeje sa na putovníka. Na kliatej pôde, vie — čakajú naňho, zaklope… s jasotom odchýlia vrátka, pár dní a — pojme ich, deti i v škole, budú sa modliť tak ako ich matka! Nový deň, nová noc — vyhasol maják, do stien to plieska, von buráca, pľuští… zato v tej duši tak jasno je — jasno: z otcovskej role si vezmú pár hrstí! Ostrý zvuk sirény slaný vzduch pretne, k ránu stroj zamĺkne, vlak unáša krajom, míňajúc viesky i veliké mestá… bohatstva všade, lež kliatby moc na ňom! K večeru chatrné dedinky v ceste, a ten ľud, ktorý už, čo mal — to stratil; zabúši srdce — hľa, veža i domky… — Deti — ach, detičky, otec sa vrátil! Sypú sa otázky — darky sa delia, čas i spať… ale dnes, kdeže by spali? — Otecko, pôjdeme skoro už ta-ta? — Pôjdeme, pôjdeme, synček môj malý! Chalupa predaná, sbalené — len ísť… — Zajtra! on? ešte sa do poľa pustí, iba — shon po obci, osadník nový, ženie ho pred úrad pre trocha prsti! — Čo si tam hľadal? — Ja? za štipku zeme, zajtra chcem vo svet… Choď, hoc i do pekla! (— Cin-cin-cin, telefon) — počkajže, brachu, vojna tu, ha-ha-ha, cestu ti sekla! Ohlasy, vyzvania v zaznanej reči… zajtra sa rukuje, to má znať každý! každá päsť potrebnou, rozdielu nieto!! … Nádej tam! v chalupe lúčia sa navždy. Po horách, po poliach nezmerné čaty, páli sa zo zákop, desivo páli… nebadať, že by kto šiel na smrť za zem, ktorú mu hrabiví susedia vzali. — Na nože, za voľnosť otčiny drahej! krvavý nápad sa nápadom zhatá, nebadať, že by kto pozaostával, lebo má oproti vlastného brata. — Napred!!… Lež mnohý už nechápe povel! pod hôrkou vojak, krv chrlí mu z rany… — Cisár je dobrý, už odpláca obeť…! šepcú zvesť biednemu samaritáni. Naslúcha slovám a myseľ sa metie: … Loď sa už odbila… aj breh, hľa, mizne… ideme v novú vlasť…! blúznia rty siné o žene… o deťoch… o katechizme… Pod hôrkou hrob, na ňom z jedle kríž sbitý, z desných múk rodí sa „odplata sladká“ — zato tam v chatke žiaľ! Neteší deti, že sa smú modliť tak ako ich matka??