ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Von jasný večer… a dnu pri svetle v pár očiach smútok prebolestne tlie, mať s otcom sedia sošlí, zrobení — … tik-tak, tik-tak… kýs’ mladík hľadí na nich so steny, — kin-kin-kin… zneje tiahlo do — desať: Boh tak chcel, mati, darmo — poďme spať! I berie knihu pevne okutú, kým žena k stolku bledá od rmutu si kľakne a dom v chrám sa premení, … tik-tak, tik-tak… kýs’ mladík hľadí na to so steny, i na dve hlávky svieže, neveľké, čo sladko snijú spolu v postieľke. — Ach, Bože!… Zamrú zbožné ohlasy, keď ťažká ruka lampu zahasí, von jasná noc — i dnu sa rozlieni, … tik-tak, tik-tak… kýs’ mladík — zrejmé! hľadí so steny, kýs’ mladík!! naň sa s lôžka upiera, sťa v oltár, bôľny pohľad matera. Dlie dlho — dlho tam pod zrkadlom, až vzlietne… var’ na vzdychu vykradlom? a snesie v náruč dietko milené, … tik-tak, tik-tak… má oči ako ten tam na stene! a jak sa smeje, jak sa dovráva! — Si môj, si môj? — Tvoj! žiadna obava. — Ach, Bože!… A, hľa, z dietka šarvanec, žiak! aj sa učí, že milá vec, je prvým, do kníh nik ho neženie … tik-tak, tik-tak… má oči ako ten tam na stene! na skúšku reční a ver’ — chvála, žas: Výborne, synku, bude z teba kňaz! A nový výstup! — Keď vraj tak, len ta! a vyprávajú do škôl študenta, je štíhly, tvár mu ružou červenie, … tik-tak, tik-tak… má oči ako ten tam na stene! i otec plače — inu, povaha, keď hrmí vlak: Boh nech ti pomáha!! — Ach, Bože, koľko biedy! nestačí? zlé rty hneď: Sedliak nech si sedľačí! však nadchodí i vtáča pustené, … tik-tak, tik-tak… má oči ako ten tam na stene! — Tys’? vitaj! akže klopne na oblok, a radujú sa, smútiac rok po rok. Hej, smútiac! hľa, zas dvere otvára… — Čo? prázdniny??… ó, taká nejará tá tvár! — Si chorý?? Trpký smev, že — nie! … tik-tak, tik-tak… má oči ako ten tam na stene! — Nuž musel som, však nie pre nemravy! a potom — čo-jak, všetko povraví. — Ach, Bože, čo krívd!! On? poď z domova kams’, kde ho bratská hruď vraj vychová a navráti mu šťastie zmarené, … tik-tak, tik-tak… má oči ako ten tam na stene! po kňazstve tam — no, dôjde postati, je ako kremeň, ten sa nestratí! Jak rád má svojeť! básni, má i zdar, ba zajme hruď i dievčích očú pár, a z našich, keď tu vojna, lúčenie — … tik-tak, tik-tak… len snímka po ňom, hentá na stene, i to už z cesty… Plané návestie, vraj — jednu im a jednu neveste! — Ach, Bože!! razom skríknuc, skočí mať s postele, jak by syna zobjímať — no, klesá na zem, sťa klas skosený, … tik-tak, tik-tak… zrak nemo hľadí na to so — steny, a rozteká žiaľ v tichej žalobe, jak by sa svíjal kdesi na hrobe. — Spíš, hlávka moja, múdra, zranená? spíš, srdce zlaté?? syn môj, čujže ma, vstaň, čakáme ťa — hľaď, jak zmučení! … tik-tak, tik-tak… a slúcha nárek syn — hen so steny, i otec slúcha, slzy vyhrnú: Oj, mati, zmôž sa, minieš z rozumu! — Ach, Bože! hlasom schveje trpký bôľ: prv nechceli ťa — teraz s’ dobrým bol! Vzlyk! svieti mesiac, aj ten zronený, … tik-tak, tik-tak… pár očú mĺkvo hľadí so steny: kvet v oknách, kvietím dlážka porastá… — Poď, mati! (… kin-kin —) bije dvanásta! A udrie jedna, bijú dve i tri, let noci taký vleklý, nechytrý, len nad ránom sen víčka pritieni, … tik-tak, tik-tak… syn hľadí, mĺkvo hľadí so steny na dobré tváre, smútky preveľké, i na tú zbudlú nádej v postieľke.