ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už rozkaz daný — ako zájde deň — sa má mať letún ku chrabrému činu ta, ponad čiaru nepriateľských čiat… nad mesto — spiace sladko v nočnom stínu. A v meste? tu tiež rozkaz vydaný: … po uliciach sa svetlo nerozsvieti, a všetky okná treba pricloniť — tak pominie noc azda bez obetí! Hja, doba veľkých dejov… lež i hrôz! ľud chápe dobre vážnosť nariadenia: tma všade, iba v jednom okne svit, pri lampe sliepňa starká… starká žena. Tá hlava ani jabloň v rozkvete, sen nechce sadnúť na jej víčka chvejné, i ľahla už — no, ťažko miesta nájsť, od času iba nad ránom keď zdriemne. Nuž — roky! veru nech nik nemyslí, že vojna… Ona dávno mimo prúdu! vie — olej, múka… všetko zdraželo, však dumá, či jej skoro spievať budú. I teraz — hľa-hľa, číta peniaze pre žiadosť, ktorú jej snáď neodrieknu, keď trpkým bol ten život — trpkým dosť, vraj — aspoň kázeň chcela by mať peknú. A jak si číta — v diaľnej diaľave sa vznáša letún ku chrabrému činu ta, ponad čiaru nepriateľských čiat… nad mesto spiace sladko v nočnom stínu. Stroj vrčí… srdce bije ako zvon, tma hustá cloní spustošené kraje, let — prudkým, zabŕda až v oblaky, a myseľ istou slávou prebraná je! Tam riečka — a hen… nízke pohorie, tam má byť mesto hrdé, preparádne, len pritma!… chabci! a či tamto kmit…? no, pozdrav!! a vtom čosi v hĺbku padne. Blesk… rachot tupý. Hm, to výsledok… hľa, svetlo zhaslo… strely! tie však — minú, stroj obráti a letí — letí zpät, a motor spieva ku chrabrému činu. Po meste čítať ráno v novinách, že starkú ženu zabil nočný útok, a v ten deň pripäl vodca komusi rad „Orla“ na hruď za ten veľký skutok!