ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bím-bomi-bám… shon po priedomí, pred farou koč, zvuk placho vrie:… — Juj, ma-ma! vyznie zo sodomy hen pred kostolom na dvore: ja ne-dám — zvo-ny!! chlapček uteká a narieka, tak horko narieka. — Veď nedáš — no! mať synka tuľká, kým s veže hučí — bomi-bám… má na tretí, je ani guľka, a myslí, že je veľký pán: Ja zamknem dvele, sak? krv do líček mu udrie: sak… sak?? — Hej, môj „mendíček“! — Há, ja som mendík! a cez slzy v tých očkách hrdosť zajasá; na chodbe vojak… skončil! musí preč… slušne odporúča sa, koč zhrčí, ústa zžvania ľúbezne: — Nech ide, aspoň zvony nevezme! A tie len víria žiaľno, bôľne, ľud z práce hrnie do chrámu, i „mendíček“ chce, aj ho pojme sám Pavko mendík k organu… Plač! chytá sa to s matky na decko: — Co to, ha? — Počuj, vravia otecko! — A kto to umlel? — Ujo starý! — A pleco placú?? — Nuž, za ním!! tak spytuje sa, číta z tvári, a slúcha: bami-bom-bam-bím… „Ach, zústaň s tvau…,“ znie smutne k záveru, keď ktos’: No, už ti zvony poberú? Hah, ten do kriku… šťastie, že von: — Ja ne-dám! piastky zatína, má klobúk ako Napoleon, snáď preto taký hrdina: — Sak, otecko — kňaz idúc smutný je — sak, Pánbožko zlých ľudí zabije!? — Hej, syn môj! Nežne berie chlapca a horko-ťažko chlácholí, niet srdca, ktoré nekrváca, roj žien? skôr stĺpov zo soli! bím-bomi-bam-bóm… — Poďme ku mame! — A nedáme si zvony? — Nedáme! Aj verí šuhaj ružolíci, keď otecko raz povie mu, do fary vojdú… vo svetlici dva v smeve kvôli jednému. von spev! — A co to? — Nič, môj! po pravde čuť: S Bohom, zvony, našich pozdravte! … bím-bomi-bám… tu znemie hlahol a zhrmí lojtriak, pod okny ruch, sťa by národ domov tiahol… — Nech vidím! — No, poď, vyskokni, hoj, na ruky! šak nik?! (Už? — Akiste!) a hladia oba vlásky zlatisté. — Sak, išli plec!? — Hej, poďme i my, a zahrajme sa na kolky! ta, stavaj! kotúľ… Musí s nimi i mama voľky-nevoľky… Bím-bím-bím! Co to? (Kotúľ… dolu je!) Ha, co to? — Pavko — malý probuje. Tíš zas… už kolky všetky ležia na koberci i žid i kráľ, tu zvonku: Jo-ój! (Padá veža?) Bums — Co to? (— Postav! — Len by hral!) Co, ha? — Nič, holúbok môj premilý, to zlého uja s okna shodili! A hrajú ďalej, očká ziskria: — Sak, zlého uja… hahaha! daj, telaz ja…! a hádže zbystra, kým dvoje sŕdc sa premáha. Bómm!! zatne, dušu krušno, desive… — A, co to? strnú očká v údive. Bómm!! Iste Pavko naťahuje — bómm-bómm…!!! zšpie ostrým hlaholom. — Jak bomká ha-ha! smiešno mu je: ja budem tiež, sak! na ktolom? bomm-bom… a čo raz, chrípnu údery: — To môj zvon lámu! a viac neverí: — Juj, to môj, veľ-ký! Zachodí sa: poď, otecko, poď, nedaj, nie!! — Tvoj nesmú! tíšia chlapca, tíšia: tvoj nelámu tvoj — ostane… Bacc!… bac!… jak živý tupo zastoná, a dokoná zvon, biedne dokoná. Jój! výkrik zas, jak loď keď tonie, a za ním: bums! až zrinčí sklo, a rups! a prásk!! čuť opätovne: za črepom padá črepisko… No, hľaď! U konca práca obtížna, a mendíček sa k zvonom neprizná. — Sak, môj ten ostal! Bám-bám… nesie sa s veže trúchlo. Naložia. Vzdych vzdme sa prudkým vetrom v lese, však — čože vzdychy osožia? Spev! pohnú vozom býčky strhané:… — Len čoho sa to ešte dočkáme??