ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad trúchlym, zmučeným krajom, kde tisíce zmĺklych sŕdc, tisíce vyhaslých túžob, tisíce zlomených snáh, tisíce očú sťa zo skla, v nich tisíce strnulých hrúz… nad týmto krajom noc zdvíha krvi pach — preťažký pach, a zpoza hôr, čiernych hôr, vychodí váhavo bledučký mesiac. Určite rozoznať šír i diaľ, vŕšky, jak výhony rôľ, s ktorých už zobrali ohňom v hroznú žeň, predčasnú žeň… tu i tam vyrvané hĺbky rán, jak by ich rozosial bol, pod briežkom holých stien rady — čmudiacich, svietiacich stien, i spustlý chrám s vežou, i hodiny, ktoré viac neudrú na zvon. Práve by malo biť dvanásť! len zďaleka doráža huk tupého rachotu… ináč všade si ustiela mier: pod hôrkou kope hrob pri hrobe premnoho robotných rúk, sbíja kríž v jednaký odznak nespratných kmeňov a vier, kým vidnučkou dolinou jachá vlak do noci — neistej noci… Odrazu — ľahké hmly vystúpia s rozrytých krvavých nív… nie sú to ani hmly — jasné! tamto, hľa — postava kás’, za ňou hneď druhá i tretia a za tými — divúci div! jak by sa v človeka zmenil každý ten zdepsený klas: to padnutí, vstávajúc s bojišťa — húfami pred Boha tiahnu… Všetci sú v rovnakých šatách a na zemi nechali zbraň, zato ten pohľad len nelzä odtrhnúť od hriešnych hrúd: čomu sa v obeť dá život — to nesnadným zabudnúť priam — po svojej pravde by každý rozsúdil krvavý súd… tak nesú sa v napáchlom vzduchu hor’ k hviezdam vždy vyššie a vyššie. Pod nimi krajiny rumiac rve krutý boj — zúfalý boj… — Iste sa Boh i nás spýta: Za čo ste vyliali krv?! každý sa nevdojak pilne ohliada na domov svoj, kde — až sa dozvedia — smútok vyšľahne zpod drahých bŕv… lež — mizne krov, rodný krov, ako sa vznášajú vyššie a vyššie… Zjasajú nádherné paloty… každá z nich významný hrad, vo všetkých kráľovská vôľa, pred ktorou korí sa kraj — vedno s ňou ku šachu sadá deň po deň úspech i pád… — Za tú sme vyliali krv — znaj, Bože náš veliký, znaj! lež tonie hrad za hradom, ako sa vznášajú vyššie a vyššie… Diale sa roztvoria s reťazmi pohoria, so sieťou riek… s mestami, vieskami — kade hlaholí najdrahší spev, za tú zem posvätnú musí mrieť vďačne, kto statočný rek… — Za tú sme vyliali krv, jak hrdinskí otcovia driev! lež — slejú sa hranice, ako sa vznášajú vyššie a vyššie… Marnie zem v nejasný kruh, a zrak zmätene díva sa vdol! — Za čo sme vyliali krv??… Óh, s dôvody zaniká svet! Úbohá hviezda!… hľa, zhasla!! a dušu len rozrýva bôľ: myseľ mdlou… na tvrdú otázku odvety v hlbinách niet!! i zdvihne sa do vyše pohľad, rty zšepocú: Zmiluj sa, zmiluj!! A boj? ten netíchne! Na trúchle polia len doráža huk tupého rachotu… Ešte ďaleko, ďaleko mier! pod hôrkou kope hrob pri hrobe premnoho robotných rúk, sbíja kríž v jednaký odznak nespratných kmeňov a vier… i mesiac mrak zhalí… kým padnutí kajúcne pred Boha tiahnu!!