ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chodí žena zrána — hodná, mladá žena, po širokom dvore, netešia ju stavy, neteší ju manie, veľké sivé oči — mĺkve, vyplakané: Recte, žije? žije? či už v chladnej zemi, zore moje, zore?! Neodvetia zore biele, ani rudé, aj tie čierne mlčia — srdcu do zúfania, vôkol úst ťah trpký: veď jej ľudia radia už i na prístupky, majetok vraj spustne! a ju také reči dobre neumučia. Sotvaže sa sňali, muža zavolali, horko zažialila — z dediny tam chlapstva do sto, a či vyše, ale o ňom slovka nikto nedopíše od týždňov a týždňov! ako by ho tá zem bola pohltila… Ani dvier už nieto, kde by neklopala, či by nevedeli? aj pán rechtor darmo napísal sa karát, jak by nepočali potom nahovárať: Pozri, chlapa treba, ten by bol… by ti ho mnohé závidely! Chodí žena zrána — hodná, mladá žena, po širokom dvore — má sa k jari, práce bude veľa — veľa, už i blízki hudú, že keď ovdovela, aby… Čo len počať? poraďte mi, čo len — zore moje, zore?! Neodvetia — hasnú! šedý deň sa zdvihne, prinesúc zvesť smutnú: Už je isté — padol! každý sväte prizná: na bojišti našli z háb, v nich jeho písma! Plačú oči, ale ľudia starú lásku u koreňa utnú. Onedlho svadba — tichá, jak sa patrí, nový gazda v dome, má sa rúče kolo hodnej, mladej ženy! dobre sa mu bude orať na sedení, ak pár nevyvládze v pluhu pre to sucho, aj dva páry pojme! Ona? spokojí sa, že to vôľa božia, a jak môže — zvyká: nie je taký súci, ako nebožký bol, ale ujde! len by ho tiež nepostihol taký osud!! Vôbec — má ho hodne za viac ako nádenníka. Polia obosiate… obilie už vzchodí, len by dal Boh dažďa! Cestou kuľhá vojak ťažko — bez palice, kabát má ta, ale cudzie nohavice… hoc už mrká, zato stane u rôľ kde-tu ani čo by gazda! Dedina v snoch — jak on pod okienko zbočí, klope, búcha smelo… Nič! i zhrmí zas… pes naňho nezašteká. — Kto to? ohlas… — Nuž ja!— Lež čo za človeka? — Tvoj muži! — Hah!!! a dnu — prásk! jak by na podlahu padlo čiesi telo. Ráno plno sveta, zvedavého sveta na širokom dvore: žena mŕtvou! došlý muž noc u nej prestál, že ho Boh vraj iste pre tú krádež strestal: s padlého šat svliekol, svoj tam shodil… Kto vie? zore, čierne zore!!