ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tie vrany — pravda? darmo nekvákaly za letných nocí u pitvorných dvier… tie vrany čosi vážne v mysli maly… — S Bohom, drahá, vlasť volá, treba chlapov na výber! A kráča, jak by ovládal diel, ktorý — keď tak — i život v obeť zaslúži… Má azda kaštieľ? role? lúky? hory? Biednu chatrč, a záhradôčku, aj to — bez ruží! Tam vzdychá žena, k prsiam vyschlým túliac plod, naň hán tisíc niekdy namecú, tam trnie… lebo čo deň — bubnujú viac, ráno — večer! — Ó, čože zas… ach, čo len ešte chcú?! No, dáva… nevie, čo je sprotivenie, ak berú primoc — najviac zaslzí… i ten dar lásky nesie ponížene! len pre ohlas, že vojsko príde — chvie sa od hrúzy. Bo mrzké sú to chýry, aké krúžia, a jej už siedmich na byt vyrubli… — Veď keby aspoň mala doma muža, pane, pane! — Ba keby ste mi darmo nehúdli!! Kúr, žena, kúr — ty pôjdeš na zem spať — ja do postele… ani nevrav mnoho — I vchodia cudzí pod krov jak do svojho: choď a žaluj!! Nuž čože tým smie človek povedať? A žena, chúďa, zas len poplače si, aj to len, keď ju nikto nezbadá… so slzou v očiach čierne cesto miesi, hajaj — búvaj… so slzou neraz syna ukladá. Za horami kdes’ vojak strážou stojí, viac už len tôňa — chudý, zmazaný… rozmýšľa, sú-li doma pri pokoji, včera písal, že dobrý Boh ho azda zachráni. Po dlhých týždňoch žena číta riadky, na tvári žiaľu nikto nevidí… už celkom — celkom zvykla na poriadky, spáva dobre — a pred nikým sa viacej nestydí… Tie vrany — pravda? darmo nekvákaly?… ba či z ich hlasu svet len vytuší, že najviac dali, ktorí všetko dali za chalupu a záhradôčku, aj to — bez ruží!!