ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vtrhly čaty, vtrhly zpod cudzieho kráľa, päsť za zbraňou siaha… — Nebojíš sa, drahá? — Kýms’ ty doma, muž môj milý, čože by sa bála? Na úteku ľudia — kade koho skrýša, chýry predzvestujú, že vraj nerabujú, majú radi mladé ženy, ináč neublížia. — Nedbám, drahá, nedbám volov, ani oviec, lež na tieto časy trocha pripekná si, ukryjem ťa, odtajím ťa, poviem, že som vdovec! Len na priedomí zrehcú kone vrané; škoda robiť poplach: — Jesť a jakýs’ nocľah — to nám dáte, nebojte sa, iné nežiadame! Zhotujte, čo možné — dnes tu hostia vzácni! Núka domáci pán, je a pije i sám, nosí sluha vínko rudé na striebornej tácni. Krv to vzprúdi, zraky v dobrej vôli tonú, vtipy všaké krúžia: — Raj tu, kde len ruža? radi by sme milosťpanej aspoň na poklonu. Starena v sieň vchodí, na rtoch smev dosladka… — Aká zvráskavená, ani zubov nemá! uškrnú sa — a on na to: Páni, moja matka! Uklonia sa slušne, posunú i stolec, vonia čierna káva, a žart neustáva: Čí to obraz tam na stene? povedzže nám — povedz! — Obraz? ženin… chúďa, umrela tej jari… — Ale-ale vskutku, a tu ani smútku, len ju doveď, nevykrúcaj, zle sa ti to darí!! — Dobre, keď už chcete, tuto v susednej je… Skok a chlapa srazí, strelí so tri razy, dochytia ho, rinkot — lomoz, teplá krv sa leje… — Drž ho, nepusť vraha! kapitán sa vzteká: Chlape, bez tej ženy nič ťa nevymení… sopár bozkov nie je veľa za takého reka! Slúcha žena v sklepe, volá zbožne k Bohu: kde len, kde vziať sily, by ho nezabili? milostivý Hospodine! spomeň na úbohú! Vyjde na dvor, práve vojaci mu hrešia… ako podkosená klesá na kolená, vzopnúc ruky: Tu som, tu som… pane, zmilujte sa! — Vstaňte, pani, vstaňte, dnes ste moja dáma, muž si našiel, čo chcel, odznel už i ortieľ, ale nad ním, ak vám ľúbo, rozhodnete sama. — Hotová som, poďme! (snáď ma nepobadá, všetko dám za neho…) ale pustíte ho? Čo raz sľúbim — Písmom svätým — pani moja mladá! Zšumie plášť… i kráča ako pomätená, studom už-už klesá, hneď zas usmeje sa, tu zrak trúchly páli — volá: čo to páchaš, žena?! — Ďalej, pane, ďalej, podajte mi ramä! — Nedvojže už, nedvoj, kto raz „vy“ — ten nie „môj“! — Vo svetlici s vínkom rujným tam si potykáme… Štrngajúc si žartom, rozpúšťa jej vlasy, oči jastria — svieťa, je už ako dieťa, ani pliecko obnažené zľúbať netrúfa si. Von rab k stráži vraví: Už som prichystaný, srdce, jak ten kameň, opodiaľ ti stanem, že zbeh — spustíš, urob mi to pre Kristove rany! A dnu otrokyňa ako myška skokná v štyri kúty hľadí, vie si s máčkom rady, muž hneď voľným, iba — úder! zachvejú sa okná… Z útlej krásavice razom ľvica dravá, skočiac ku stolíku, schytí ostrú dýku: Podliak, kde sľub?… bránil by sa, priťažkou mu hlava. Potom beží voslep s rozpusteným vlasom, kto jej šaty lapí — v ruke iba zdrapy, na muža sa vrhá s jasom: Ja tiež zabila som!! — Pojmi… zaupia rty: muž môj, aj mňa pojmi! zmĺknu… na nádvorí žiara… vieska horí? a to nebo len sa kochá v čiernych hrôzach vojny!!