To je vojna!

Darmo sa modlili, daromne vzdychali — spievajúc žalmy, museli v úkryt i s túžbami, žiaľmi, do prázdnych ulíc, jak povodeň — cudzie vojská sa valily. V hlbokých pivniciach ženy i panny sa ako list triasly, ak by ich hľadali, ak by ich našli, ak by im iba pýr žhavého studu nechali na lícach. — Márnym strach! odchodia… tešila znáčené mladučká Sála: v meste má ostať len posádka malá! Vyšly von po jednej… iba kde-ktorú postihla nehoda. Svitly dni preťažké, nešťastne slávny ľud verným sa tváril, prenášal hanu a nenávisť varil: Adonai, Adonai, počuj — oh, počuj — o našej urážke. V izbietke s obstarným strýcom sa trudila mladučká Sála, bielu hruď odvážna myšlienka hriala: Pôjdem, hej, pôjdem za rod svoj prosiť, čo sa i zamárnim. Pred bránou na rínku čestná stráž vpustila doterné dievča. Odpraviť? niekedy galiba väčšá! Vošla dnu smutná a veselá vyšla o dobrú hodinku. Deň po deň chodila „na raport“, svojich si zastala prísne kdekoľvek, mala vzkaz a to na písme s všemožným podpisom, pred ním sa s úctou každá šij klonila. — Sála!… ach, o Sále mnoho sa šeptalo po meste celom, že je nie zadarmo „podveliteľom“, pekná je ani nie, ale má oči — hlboké okále! Cudzí sa božili: Aký div? jasné — je sedemnásťročná! Vlastní zas? — iste vraj nadzemskú moc má! za dobrú, za drahú dušu sa vrelo ku Bohu modlili. Náhla zvesť: zolhal meč — hrmot diel vietor zas do mesta dovial, veliteľ Sálu už po tretie volal, ale tej nebolo, nebolo nikde — a on už musel preč. Chýbalo posily a tí, čo vzdychali — spievajúc žalmy — mohli von z úkrytu s túžbami, žiaľmi, do prázdnych ulíc jak povodeň — vlastné vojská sa valily. Sála? jak materi — dôverne vraví dnes zvedavcom deje, a nič sa nepýri — nečerveneje: Bol mi len otcom a — nemôžem za to, ak mi kto neverí!!