ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… Tof-tof-tof-toff… hradskou z mesta uháňajú traja páni: jeden z nich je sluhom božím, druhý viac než veľkomožným, a ten tretí od pera číms’ — rád by hľadieť v štyri strany. Smutné ráno, chladné ráno, žltie lístie vedľa cesty: Kam sa dely rady trénov, kam tie kliatby kanonierov? dedinôčky stoja pusté, o husároch ani zvesti. — Čo to bolo? jak len bolo? spomínajú vravní páni: koľko krvi! koľko desu!! zodpovednosť? tí si nesú, ktorým národ, len ich národ, svetovládci samozvaní! … Tof-tof-tof-toff… biedne chatky… chrám … hen iste krčma… dve… tri, zo dvier Žid sa po zem klania, rád, že nič zo sťahovania… mestečko… hľa, domy… rínok… a zas trielia po úvetrí. Popri hradskej temné jedle, popod jedle hroby kde-tu… je ich vždy viac… na návrší hôrka krížov, a jak sluší, pre ne z vďaky na Všechsvätých nežné rúčky vence pletú. — Aká shoda! na hrobitov upozorní sluha boží: koľko hádok za pokoja pre reč?… dnes tie nerozdvoja… bár by živí pochopili, že to vlasti neosoží! — Bár by! bár by!… Tof-tof-tof-toff… oba svetskí prikyvujú: tak i bude, tak byť musí, tento ľud len teraz skúsi, jak sa ľahko — ak sme jedno — navštívenia uľavujú! — Skúsi! skúsi!… potom prejdú na tie sbierky dobročinné, ktoré z rumov obce stvoria, dovábia ľud zpoza mora… … Tof-tof-tof-toff… iba keď rad nových stavov v cestu kynie. Všade život, všade práca, zajatci — tí brvná tešú, ženy vápno, tehlu nosia (automobil miesto voza!), ešte aj spev počuť… Vtom i zatíchne stroj: na mieste sú! Ľud sa shŕkne. Nasledujú rukobozky, prosby, vzlyky: Sused — ten už v novom kúte, ale s nami jak to bude!? — A či tým tiež postavia dom, čo sa vrátia z Ameriky?? — Áno, áno! uistia ich. Sluha Pánov na to k druhom: K tomu ľudu treba lásky, vychovať ho v svojský, našský… „ovody“ mu!! aby podrost stal sa naším rečou — duchom!! — A to nie snom! tak to bude! verejnosť nik neodradí, ináč veci ľahká správa: nech sa deťom neprivráva varovkyňa v inej reči, a tak máme z „ovod“ — hrady! Snujú páni — takto snujú, už i sadnú… Stroj sa zbúdza… trúchlym krajom vpred sa ženú, ešte všade stopy plenu, a ten ľud? hej, preúbohý, hoc i duša na svet súca! … Tof-tof-tof-toff… po hranicu: zkadiaľ výhľad na vlasť drahú ponad vrchy, ponad hory… nazrú však i do čutory na slávu tých, ktorí telom zasekali cestu „vrahu“. Oblak vstáva… chvíľka — sneží! stone vravou vidiek celý… — Hrdinovia kážu? asi o tej shode, čo vlasť spasí, tí ju znajú! lež tria páni kde by tomu rozumeli??!