ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Ach, bol to deň!… a v kreslo hlboké sa vrhne človek bezvýraznej tvári, na ktorej z mramoru ťah — každý ťah i doma, v týchto pozdných hodinách: len ešte žienku presvedčiť, a s tou var’ najviac káry! Au!!… zapáli si, v klbkách vstáva dym… v tej tôni myseľ mnohú ťažkosť rieši, včul mýli čos’: Hm, že som nevidel, jak zvláštny obraz, na ňom Spasiteľ, to iste ženin dar — ha-ha, by muž bol nábožnejší!! A cenná maľba, stojí pekný groš, čert nespí, iste zas dač’ Liga mieru, tí blázni myslia: zajtra obleva! len kde i Klárka rozum podieva?! … Šum! práve vchodí — Madam? ach, čakala si ma?! — Veru! — Ja, že už spíš… no, rád som, drahá, rád! a poľúbi ju v snehobiele čelo: pre povolanie svoje nešťastné ver’ nestihol som večer ku kňažne… jakže tam? — Dobre! o tebe mnoho sa povravelo. — Len o mne? o tebe však iste viac, si, pravda, všetkých krásou obájila? — na kolená ju nežne usádza, kým divný obraz jaksi zavadzia: a máš i vkus, to dielo tam až skvostné, moja milá! — Ach, to ma teší, Rudolf… s úsmevom, jak po sobáši pritúli sa k nemu, a sú už dosť i starí manželia: oj, vedela som, iste vedela, ty kameň v hrudi nenosíš, keď vieš tak rád mať — ženu! — I o tom bola reč na žúre, čo? — I o tom, drahý! smiem sa sveriť cele? — No? — Nebola som jakživ zvedavá na tvoje taje… dnes však — obava, či duch tvoj čistým obstojí i v takom ťažkom diele?! — Vrav jasne, Klára! — Teda, mužík môj, už odpusť, lež som veľmi nepokojná, ač hrdá, že si stĺpom dŕžavy, no, sláva neraz život otrávi… dnes všetko hľadí na teba — ó, povedz, bude vojna?! — Až zajtra, Klára! od tých závisí, nám jedno… ináč, čo sa toho týka — ja nerozhodnem nad tým sám, to vieš… — Ó, Rudolf, Rudolf, ty len nepovieš, máš dôveru — a presvedčíš, ak chceš — i panovníka! — Ha-ha-ha! z teba celý diplomat… nuž počuj, Klárka, keď sme potiaľ zašli, jak mier, tak ani boj ja nesnujem, to všetko určí vyšší záujem, ak neslúžim mu, padnem a môj pád nik neokrášli! — Náš záujem? hľaď! Obraz ožíva… na ľadových rtoch muža úškrn kradmý: — Ó, Rudolf, ak ma vskutku miluješ, len nepoškvrň sa krvou, sľubuješ? ha, mlčíš?! prečo, Rudolf? oh, tak padni, radšej padni!! — Si precitlivou, Klárka, nechápeš, čo značí svätá chvíľa uplatnenia, ty nevieš, že boj zrodí pravú ctnosť, a silným z neho vzchodí budúcnosť… — Nuž buď si silným, ale stratíš mňa! — Ach, si len divná, žena! — Nech, radšej šťastie svoje oželiem, jak mám byť kliatbou vdov a sirôt bitá a v tomto srdci večne nosiť stesk, že z krvi blížnych mojej slávy lesk… nie! voľ si, Rudolf!! — Čas je spať, hľa, von už skoro svitá… — Tak?! s Bohom!!… mizne, ako zjavenie, bez šuchu privrúc dvere na komnate, muž sám… tú tvár už pranič nevzruší: To Liga zas, eh, mám jej po uši… však — bračekovci — ha-ha-ha — to vy mňa poznáte! A prejde pár ráz, viaznuc v koberec, tak ľahostajne púšťa dym do vzduchu, až pred obrazom v kreslo zasadne: Ha, majstre, počuj — tvoje poslanie len skazou svetu… rozumieš? ja kľajem tvojmu duchu!! Lež čo to? hľaďže, obraz zahalí dym… Spasiteľ už sám pred synom sveta, a kynie!… kúzla nik sa nesprostí, v tých očiach hnevu niet, len ľútosti: Poď, synu ľudský, Prekliaty na chvíľku s sebou zve ťa! I poslúchne a mĺkvo vznesú sa nad spiace domy, nad kraj širošíry, na hore prevysokej spočinú, zkiaď vidieť mnohé mesto — dedinu… — To tvoja vlasť, hľaď, máš ju rád? tak boj ňou nezavíri!! — Ba práve, Majstre! chcem ju zveľadiť a zabezpečiť navždy v borbe žitia, dnes príležitosť tu i sila tu, krv prinesie nám žeň a — bohatú… — Lež zlaté snopy vlny sĺz so slávou tvojou schytia!! — To uvidíme! — Chceš-li, môžeš hneď… no, dajme tomu, zvíťazil si, hľaďže, čo badáš?… naraz diaľ kás’ odkrytou… — Ó, to som nikdy, taký hrobitov! — Kvet rodu tvojho v ňom, čo mzda tej tvojej slávokráže! — Á, hrdinovia? — Viac nič nevidíš? — Nad mohylami oči — iste lkajú… a húfy trúchlych tiahnu s všetkých strán… i skaličených… hah, preč, hlúpy mam! — Čuj, sťa by mora tupý rev… to teba preklínajú!! — Mňa? ha-ha-ha! i keď som víťazom?! to nepoznáš ľud… veď ten bude hrdý na hrobitov! len deň sa zasvätí na počesť jeho padlých obetí, a okrem tvojich snilkov pár mňa nikto neodsúdi…! — A tvoja Klára? — S tou som hotový… ja nepodľahnem jakživ nízkym citom, nie kvôli tebe, ani kvôli nej! čo mňa po vašej „láske“ nevinnej?! nech blčí plamom vášní svet — ja zohrejem sa pritom!! Ha, mrzí ťa, však? myslíš uvidíš, jak silný som, jak predčil som ťa v mnohom, nie, nezmýliš ma! chcem a stane sa… nech vzrastie národ môj po nebesá — ja s ním… a zajtra — nádherné! i tebe budem bohom!! — Len ako dlho? čo tam? pozriže, však, kostí hŕba… lebka pohodená… to zbytok tvojho božstva, človeče! i súď, keď za to krv tá potečie, čo zaslúžiš?? — Ja netúžim v stan tvojho oslávenia!! — Nuž hreš!! a zem sa silne zachveje, muž v mäkkom kresle pretiera si zraky: Á, Klára? — Práve, len čo došla som od kňažnej… A čo s tvojím obrazom? — Kde, s akým? — Ach, či bol to sen… a taký hocijaký?! — A bude vojna, Rudolf? — Veru tu viac krotké reči naskrz neosožia… (pod okny zástup hučí na slávu a driape, páli čiusi zástavu!) hej, bude vojna! národ vie, že je to vôľa božia…!!