ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jej panstvom mocný hrad, a kam len zasiahnu oči z tých okien kryštalných — všetko jej: zem i ľud, je ešte kyprou, hoc žije už od mnohoročí, légie poddaných bránia jej svätý kľud… rok tomu — zupela! od tých čias mrie sŕdc na stá — a v hrdej dvorane prijíma pani Vlasta. Pred tvár jej s úklonou predchodia radcovia známi… — No, čože nového? — Všade len skvelý zdar! — A ľud? — Ten lásku ti dosviedča v krvavej dani… — A čaká za to? — Nič, úsmev tvoj krásny dar! — A vy? — Nám v dôvere tvojej ver’ žiadosť všetka. Vtom: klop-klop! o barlách do siene ktosi vciepka. … klop-klop! až k prestolu. Úžas v tom radcovskom zraku: Á, vojak? kto? jak? a bez radu — bez šarže? spí stráž, keď nič po nič vpúšťa sem čeliadku všakú? ta s ním!… Lež pani, tá vyviesť ho nekáže, ba kynie prišlému, hoc i jej predivno je: Pod bližšie, hrdina, čože chceš, dieťa moje?? — Mám prosbu, pani, ak dovolíš — s hraníc ju nesiem, kde tvoji najlepší vďačne mrú za tvoj hrad, s ich slávou, zdá sa, že plameň túh nezašľahne sem, nuž na mňa sverili posolstvo naporad… — To ku mne patrí! v to dajeden z pánov vetí: príď neskôr! — Eh! buch-buch… vzpurno znie o parkety. — Nie! odpusť, pani, som šťastný, že pred tebou stojím a že viac nemusím ustávať úrady… ten pán vie, koľko liet nadchodím ku radcom tvojim, i k nemu — daromné — nikdy niet nálady, dnes tieto barly mi k tebe vchod uvoľnily… — Ó, pani, odprav ho! blúzni — jak podnapilý! — Tak! čuješ, pani? však ty si už počula o mne i horšie reči, v nich preťažká obvina, že duch môj zloprajným, kedy len na teba spomnie, a tvoje nádeje zákerne podtína… ó, však si počula?! teraz viď moje rany! — Len ostaň, synu!… a nevôľou blednú páni. — Vrav, čo si praješ i v mene tých, ktorí krv lejú po vlhkých zákopoch — za môj kraj, za môj prah, ja chcem sa chovať tiež dôstojne k veľkému deju, a vďačne odmením statočnosť čistých snáh, veď ľud môj urobiť šťastným — mne túžbou sladkou, nuž čo si žiadate, povedz! — Ó, buď nám matkou!! — Nič viac? — Nič! — Vari som doposiaľ macochou bola? — Ba ešte! radcovia: za lásku — vďaka ti! hľa, skúsiš, čo sme ti vraveli, pravda to holá, za tvoju dobrotu zlým sa ti odplatí, ta, pusť ho! odprav!! Ten slovkom im neodvetí, len: buch-buch! barlami vzpurno znie o parkety. — Si dobrou, pani, lež smiem-li byť úprimný cele — tá tvoja dobrota — potôčkom v pieštine: čo bližšie bujnie, kým šíra diaľ strádaním belie, a vie tá šíra diaľ, žes’ nie ty na vine — máš radcov prislabých — nedbajú tvojich zájmov! — Lož, podlá lož! veď si víťaznou dnes a slávnou! — Si slávnou, pani, no — prosím, hľaď na všetky strany z tých tvojich kryštalných okien a sama rec: kto najviac lásky ti dosviedča v krvavej dani? tým najúbohejším — najdrahšou tvoja vec, v tej borbe za tvoj hrad nepoznať triedy, kmeny! — Čo slúcham, radcovia? vskutku sú ukrivdení? — Nie! len tvoj záujem vyžiadal poriadky isté, a týchto, chceš-li žiť — nesmieš sa nikdy vzdať… — Ach, to je iné! tak bezprávie nestrpeli ste? — Nie! — Tedy, synu môj? — Ľahko sa nepriznať! ó, pani, pre seba poľutuj čeľaď biednu — hľa, vidíš? smrť tá žne, poddaní tvoji rednú! — Čo to zas? radcovia: rodičky nahradia stratu! — Hej, páni, do tých čias mnoho liet preletí! síl načim — vzkriesiť zem úzkosťou smrteľnou jatú, ak žiadnej nádeje — musíme vo svety… i ženy prestanú rodiť, kraj púšťou bude! — Hľa, čo ten nepletie o tvojom vernom ľude! — Ó, pani, uvážže, v čom je tvoj záujem pravý, ja som už u konca, rád by bol odvete! — Choď, syn môj, rec — že mám starosti o všetky stavy, a múdre uvážim to, čo si prajete… — Tak, správne! radcovia prisvedčia s tvárou sladkou, a barly zaklopú trúchlivo: Buď nám matkou!! Jej panstvom mocný hrad, a kam len zasiahnu oči z tých okien kryštalných — všetko jej: zem i ľud, je ešte kyprou, hoc žije, už od mnohoročí, légie poddaných mrú za jej svätý kľud, krv tečie… na voľných hradbách ľpie zrakov na stá: za čo sa rozhodne premocná pani Vlasta?!