SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bez nádeje


Pod tým naším okienočkom limba vysoká,
chodí pod ňu šuhajíček, chodí s polroka.
             Trúchli jakosi,
             vzdychá ťažko si,
hustá slza, horká slza tečie mu z oka.

Čože plačeš, čo nariekaš, druhu rozmilý?
Vtač si spieva, sady pučia, kry sa rozvily!
             Vôkol znie radosť,
             kochá sa mladosť —
nesužuj sa, rozveseľ sa, sokol spanilý.

Jakože sa rozveseliť v trpkom osude,
keď tá šumná holubienka mojou nebude?
             Srdce bolí ma,
             o nej rozjíma —
Ah, Bože môj! kedy ju a jako zabude?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Prídu časy, donesú ti lieku na ranu,
svitne zora, uzdraví ti dušu páranú.
             Pánboh dobrý je,
             žiaľby odbije —
Nelkaj, drahý, trápne túžby, vášne vystanú.

Verím, verím: zvädne láska v duchu raz mojom,
naplním sa blaženosťou, tichým pokojom.
             V tmavej skrýši hrúd
             umre bieda, trud…
Čierna rakva každej muky istým všehojom.

Dl. 27. II. 1897