ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No čož’ porábaš, milá stvora hôr,
po stých starostiach prác jara?
Si živá, čerstvá, bujará?
Či snáď ťa čierny smútku kryje flór?

Si vyšla z bôľnej útrap nemoce,
už zdravý duch je, aj telo?
Ach, úfam, dýchaš veselo,
srdiečko tvoje bodro trepoce.

Ťa páčim, citná dcéro prírody,
sa v pestrom kochať nív kvete.
Myseľnosť kúzla, sny pletie
pri nezábudkách žblnkavej vody.

Počúvaš v chrasti trilkot slávika,
kukučky ohlas, drozda hvizd;
šuchor vetierka, listia švist,
čo nútor blaží, dojmom preniká.

Drn zočíš rypkať srnky mlaď plachú,
kol nej čmel brnčí, kľukoroh;
veverku hopkať po boroch,
čulého zajka páliť v postrachu.

Sa sem-tam dívaš: jarabý motýľ
sa kúpe, blyští v úslní;
roj včeliek buniek dbol plní:
z kalíškov snetiev drahno, drahno tyl.

Požívaš vôňu, balzamový vzduch
smrečia i jedlíc, krov ticha.
Šud neznámy ti, pleticha,
svet krásy iba, sladkých maľby túh.

Schytíš margitku, šklbeš ju, trháš:
on ľúbi… ej nie… ľúbi ma…
Ti oheň sála očima,
do rojčenia víd, plánov sa vrháš.

O teplom dumáš rodinnom krbe,
staviaš manželstva zľudný chrám,
kde nevyhasne lásky plam,
zásť sudby kľudu, šťastia nezdrbe.

Nuž stavaj, stavaj! dobrý Boh ti daj
spln vrúcnej žiadby, nádeje.
Milosti slnko ať hreje
budúcna tvojho požehnaný raj.

K. N. M. 22. V. 1902