ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Švihá vietor krýdlami gaštanov po hrišti,
hybké vetvy kolembá, úzkostlivo piští.
Veje vietor, skúka, suché smieta listie,
mrtvé leta krásy obdivujem iste.

Spŕchol úbor stromovia, veta už po všetkom!
Zmdlely ducha rozkoše s uschlým slasti kvietkom.
Po strniskách blúdim, zadumený kráčam,
nad mĺkvotou trúchlim, v slzách oči máčam.

Nečujem viac penkavy, nie konôpky žiaľu,
onemely chrastiny, čo krotily páľu.
Darmo hľadím, slúcham, spevného niet vtáka,
iba čierny havran po úhoroch kváka.

Necvendží mi kosa viac, nešumí zun piesne,
po pahorkoch, údoloch zármut lieta, tiesne.
Necítiť milého tepla slnka, žiary,
skrylo sa do mračien, studené za chmáry.

Umlknuly dúbravy, kopaníc aj psiská,
vyhasol i vatier blk, fujara nepíska.
Dusné hmlisko, smútok valí sa na všetko…
Óh, prečos’ mi ušlo, sladkých citov lietko?

Fučí vietor sihlinou v zasmušilej chvíli,
radostí vír, ples i jas, do hrobu sa chýli.
Do hrobu sa lúči, mi necháva pustu:
v skrýši srdca môjho šmurných trosák spústu.

Dl. 24. X. 1897