ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekná, vidná, utešená noc čarovná!
čo sa tvojej velebnosti, čo vyrovná?

Myriady hviezd jagajú sa v sivej výši,
medzi nimi švarnej luny tvár sa pýši.

Bielych kde-tu s pár obláčkov pluje v diaľke,
sťaby na hold k luznej tiahly nebies kráľke.

Matné svetlo mihotá sa pláňou, hájom,
priezračný flór: lásky plní hory vzájom.

V tých tajomných tu-tam grúňoch oko spatrí
kýchsi tvorov kol iskriacej drepieť vatry.

Pastieri snáď, vartáši to u stád kŕdľa,
sotona by kási do nich nezabŕdla.

Čulý vetrík rozdmuchuje žeh im vatry,
až ten plameň tak blboce, až sa jatrí.

Vetríček ten po ľadníku, štúplom ovsi
zaletí aj strmácanej, spavej do vsi.

Poprešuká petrov humien, dvory dômkov,
poihrá sa s halúzkami všakých stromkov.

A jako tie ratolesti, šelma, kníše,
príšerný aj slív, jablônok stieň kolíše.

A jako tým vetvím, listím šustí, sviští,
prelesť kási, jemná rozkoš v srdci prýšti.

A jako vše po rapíkoch trieli kvietkov,
sviežou kŕmi dušu vôňou, slasťou všetkou.

A jako zas do pitvorov šuchne kúta,
zaľúbený, kde-tu spáči, pár hrkúta.

Popočúva vzdychy lásky, vravu sladkú,
pričom šuhaj líčko devy štipká, briadku.

Vypočúva šepty, sľuby kradmo, šumne,
dbá on, párka kedy-vtedy že sa kumne?

Lež, keď zbadá tľoskot perí, kopu bozkov,
zašramotí hambálkom hneď, slepíc doskou.

Zjašeného zvrieska kokrh v tom kohúta,
frajer: s Bohom! Hoľka cnie si, za ním ľúta.

Skričí mater, klenot svoj zve s lávky kúta,
osamelá v bdivej chvíli tesklí, húta.

Úmlk ozaj nemý zvládol duchov ríšou,
potôčka len žblnk, hron slávnou zneje tíšou.

Spevárov len héros nóti v šípic krúhu,
žiaľ vylieva, vrúcu javí útrob túhu.

Slávička len prenikavé v sade trilky,
ináč pokoj, posvätný mier, nieto mýlky.

Ináč všetko v lone kľudu dlie, spočíva,
môj len zrak sa prírody do krásy díva.

Môj len duch si v malebných snoch voľno hovie,
on len blúzni, rojčí, dumá, — o čom, kto vie?…

Óh, ty jasná, roztomilá noc, čarovná!
Čo sa tvojej spanilosti, čo vyrovná?

Dl. 28. VII. 1900