ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Óh, jak vľúdné leto, žiarné,
utešené, blahodarné!
óh, jak nútru lahodí!
Nechám pultík, pero, pisbu,
zamknem trudných umien izbu,
hajda! v pompu prírody.

Hajda! v šíre chrasti, polia,
kde sa námah shluky tmolia,
zádumným tam kynie liek!
Rozmarné tam, svižké žničky
srpom plašia jarabičky,
vrtký rákoš prepeliek.

Rozjarený, v hony vhablý,
pátram chotár, krásne tably,
vlnot raží, jačmeňov.
Očúvam, jak čeľaď píska,
v zvučných piesňach plesá, výska
stranou kriakmi zdobenou.

Šklbem bľušť i stračiu nôžku,
chárp, orešcov, dúšky snošku,
mačí chvostík, pupavec.
Kosa v krúhu scvendží blízko,
zrutné zvirgá zajačisko,
k hore páli, milá vec.

Bŕdnem pestrým tráv čalúnom,
kde z krovinky hier baršúnom
rozlieha sa dúčeľa.
Čujem s briežkov bičov pleskot,
zurkot rokle, tiahly vreskot
bujnej viky chriašteľa.

Dibkám ovsom, lieštím k sosnám,
škop kde, ovce, jarky, óh! znám,
sťa o pretek vedú chrum.
Vdriem sa v chvejné smrečín tône,
nadýcham sa mliazgy vône,
pôžitkujem jemný šum.

Po chvojinkách, po okleste,
v sladkom víre i v šeleste
bujará si hudie vtač.
Pozor, chlapci! kaňa krúži,
útok chystá, driapnuť túži —
hrozí úžas, bude plač.

Aj pustovka, krahuľ, jastrab
číha, gáni^[4] stĺcť hyd na strap,
krm si znótiť, svačinu.
No parožiak, driečna srnka
krížom-krážom smele brnká,
priamo šibú v sihlinu.

Šmýkajte len, stvory božie,
jáger strieži šuch i hložie
pod bučiskom zeleným…
Šmýkajte len — ja si trošku
na čistinke, v machu lôžku,
v ríši kúzla polením.

Dl. 2. VIII. 1899