ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvietky moje, kvietky! milujem vás všetky,
ľúbim, ľúbam bez rozdielu:
nechtík, ruže pníček, rezedu, hrebíček,
ľaliôčku žltú, bielu.

Spanilé vy množstvá vznešeného Božstva,
utešené dietky Flóry!
Keď vás rozum striehne, ani sa s vás nehne,
blankytné ho nadchnú chóry.

Ak som trudný, smutný, nebrnkám strún lutny,
k vašim pestrým spejem hriadkam.
Pôvab skúmam, krásu, hebkú šmátrem riasu,
lupienky vám šmatkám, hladkám.

Svet, hej! klame zriadna, no vy, rozkoš ladná,
úprimné ste tvorom stále.
Vás nešteklia falši, nemyslíte na lži,
na šiaľ, krivdy, bôľné žiale.

Dav má švihy, ostne, vy, neviny skvostné,
neviete — len blažiť navždy
V tichom vašom krúžku kojnej zľavy dúšku
zažiť môže každý, každý.

Hrabivý keď hnevne zlostník na mňa zrevne,
k vám si zajdem, kol vás túlam.
Čupnem v líp si tôňu, vašu dýcham vôňu,
zlaté pradiem vidy, šúľam.

Očúvam speváčkov, prelestný zun vtáčkov
vrkútavý dvor holúbka.
Zapomnev na stesky, bodľač žitia stezky,
duch v lahode hopká, hupká.

Vznesie sa na vŕšky mieru, šťastia pŕšky,
chvíle chlípa kľudnosladké;
a v radostnom letku zavrhne lesť všetku,
svody tlumu príkre, vratké…

Kvety drahé, lužné, družičky príbuzné,
ľúbim vás ja celý celkom.
Tklivá hruď žalosti hojne sa uhostí
vidom skvostu prizmy skielkom.

Dl. 12. II. 1900