ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak mi krušno, tak mi bôľno
v stramotnom tom kuckove.
Nudná myseľ, vôle ťarcha
preč ma zovie, štuchá, šparchá,
by nekľuckal mdlý, nevoľno,
chorý hýľ sťa v kerchove.

Kdeže brúsiť, Bože! má vyjsť
duša žiaľom odetá?
Kvetnatý luh, živé stráne
zmenily sa v mŕtve pláne,
a jasenná žltá závisť
ošarpala šat leta.

Kdeže bŕdnuť? všetko pusté,
nemé kopce, úhory.
Po krovinkách nelká slávik,
jeho slúchať bol mi návyk.
Shluky vtáčat medoúste
odfŕňaly za hory.

Kde sa púšťať, keď mi zmĺknul
dotklivej hlas fujary?
Šarvancov sbor, hajzy šumné
opustili chóry dumné.
Postrach vetrov divo stĺknul
ples-jas detvy bujarý.

Načo blúkať, už nežiari
roztomilá slnka tvár.
Husté mračná, sivé hmliská
kryjú viesku, chlm, strniská.
Nič nevábi v tom chotári
skudlených do sveta chmár.

Prečo cvanchať v slote, plichte
k hajnám kaviek, havranov?
Hlavu vláčiť biednu, svislú,
príchuť cítiť horkú, kyslú?
Načo v neciest šlampať šlichte
s hruďou smútkom zmáranou?

Nehnem, nehnem, radšie zblízka
mniem o ľudstva jeseni…
Zvädne krása, zmĺkvie roztoch,
z leta v podzim vedie môstok…
Časov kel skvost zmle, vytíska,
zdriapy zhlodá, premení.

Nejdem, nejdem… Statky, zbožie,
prepych, rangy pominú.
Scvrkne triumf, spľasne sláva,
shŕknu berly, padnú práva —
ctnosť i pravda, slovo Božie
majú večnosť jedinú.

Nejdem, nejdem, hoc mi úzko
v tom otupnom kútiku;
hoc ma smysly, trud i vôľa
z izbietky zvú v chladné polia —
nejdem, radšie skúmam Rusko,
cniem pri skočnom čížiku.

Dl. 1. X. 1898