ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi hájmi, medzi vrchmi —
to je vám len rozkoš, idyllické žitie!
Tu neznámy sveta trh mi,
nedurdí ma tartas, rušný lomoz, vytie.
Preslulý môj starý kaštieľ
neotriasa búrka, nelomcuje víchor.
Psích starostí mrzký chriašteľ,
strachu kuvik, vreskúň, naveky tu stíchol,
na môj’ veru stíchol.

Hrozná moja nadmoc, vláda,
hoc som nikda nedrel, za ňou sa nedriapal.
Mrknem okom, už sa vkráda,
ma naslúchať, tlum, snem, poňať slova zápal.
O nebi znie predmet reči?
ambrózia, nektar ľudu môjho údel.
Kto však, frčkár, pravde prieči,
pekla papek, týka presvedčí ho, kúdeľ,
bysťuže, haj, kúdeľ.

Pôvodný môj rozum, smysel,
nie bengalský ožiar, bleskot hrdopýškov.
Zbytky uč sa, fanfar, syseľ,
štverák, hlc babračku, ja sa sýtim kýškou.
Katechizmus, dávne dogmy,
to mi dosti, dosti, to mi ozaj všetkým!
Ztadiaľ hrčí vedy tok mi,
častujúci manstvo povedomím medkým,
nech som boží, medkým.

Iný zbožňuj, chváľ Homéra,
Danteho tuláctva nech si slávia, chvácu;
Shakespeare, Goethe, Slávy dcéra
neošudia bruška, plundier nepolácu.
Myriady hviezd, kráž algebry,
chémiu nech skúma fanta drobničkárov!
Nie Athén vzduch, strečky zebry —
bochník treba, švábka s kapustičky várou,
hej! dušenky, s várou.

Velebím té časy, krásné,
čo ma šťúply rechtor horlivo vzdelával.
Včuľ vysvitá, včuľ len jasne,
múdrosti mi koľký vštepil v lebku nával!
Bez jeho kníh, biflovačiek,
bez mašurky, Ryšky, živoril by biedno;
kdežto kúr včiľ, pluky kačiek,
husi, morky, jamník brúsia vôkol vedno,^[20]
vidí blankyt, vedno.

Bečelí ma vrúcny národ,
prospešné čo, dobré, pchám do neho vždycky,
jako vyliezť treba z chmárot,
kečky, kaftan čistiť, hafriť heroicky.
Neduh padne, pliaga horká,
na felčiara, vodky škoda groše hádzať!
Čarodejník či bosorka
lacnejšie vie, lepšie s chorými zachádzať,
ozaj, vie zachádzať.

Keby mal kmit, chýru organ,
hej stotisíc hrmien! boly by fašiangy.
Vlastenectva svätý orkán
rachotil by vlasťou, rady shŕnal, rangy.
Keb’ to nieslo do podolka,
Svätopluka čvargy pratal by na jatku;
avšak tloská súc tobolka,
kresťansky len cítim, pestujem reč sladkú,
slovenskú tú, sladkú.

Toľko zdoby, toľko zásluh!
a zákutia vieska veľducha je bydlom.
Avšak, úfam, Parka má sluch,
vynurí ma azda, zveje šťastia krýdlom.
Zavetria ma, hej, za krátko,
hoc v chomáče kúrňav, rúče sa mi pritrú.
Bude zo mňa ablegátko,
vyštuchám si krížik — čo? biskupskú mitru!
prisám zemi, mitru.

Dl. 21. X. 1900