ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Páni moji, vzácni páni,
čože z toho máte?
chudobného keď chasníka
pred porotu pcháte?

Na skap mi šlo psie remeslo,
odhodil som lápsik.
Čertu dal som číriš, muštu,
stal sa zo mňa Sachsík.

Keď som prázdny mal vše zúzik,
počal som si spievať.
Pobadal som, žeby piesne
mohly pánov zhrievať.

Nešípil som, že pre kobzu
mal by báť sa sudcov,
keď aj divé zvery ľúbia
zun, hru, hrmot hudcov!

Nemyslel som, že psotára
pre mizernú tužku
vyňuchajú chytrí drábi
a oznámia v šušku.

Nesníval som, ľud čo nóti,
šuster spísať nesmie;
slobodnej veď vlasti detva,
nie šteniatka mdlé sme.

Nuž hvízdal som, nuž čarbal som,
tu mňa máte, páni!
Pevne dúfam, nevinného
výrok váš obráni.

Jak obráni, mňa zachráni,
Uhrov chýr niet menším!
Voľným krokom, voľným dychom
azda česť vám stenším?

Jak však skrz vás moje nôžky
do väzenia skočia,
nebude, hej, preto väčšou
sláva tisícročia.

Do trestnice, do žalára,
dajte, páni, práce!
Staré štýble aj topánky
básnik pekne sláce.

K starým čižmám i strevičkám
znovu zdvihnem lápsik.
Na podošvy strúham verše
slovenský ja Sachsík.

Bp. 12. XII. 1896