SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred súdom


Páni moji, vzácni páni,
  čože z toho máte?
chudobného keď chasníka
  pred porotu pcháte?

Na skap mi šlo psie remeslo,
  odhodil som lápsik.
Čertu dal som číriš, muštu,
  stal sa zo mňa Sachsík.

Keď som prázdny mal vše zúzik,
  počal som si spievať.
Pobadal som, žeby piesne
  mohly pánov zhrievať.

Nešípil som, že pre kobzu
  mal by báť sa sudcov,
keď aj divé zvery ľúbia
  zun, hru, hrmot hudcov!

Nemyslel som, že psotára
  pre mizernú tužku
vyňuchajú chytrí drábi
  a oznámia v šušku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Nesníval som, ľud čo nóti,
  šuster spísať nesmie;
slobodnej veď vlasti detva,
  nie šteniatka mdlé sme.

Nuž hvízdal som, nuž čarbal som,
  tu mňa máte, páni!
Pevne dúfam, nevinného
  výrok váš obráni.

Jak obráni, mňa zachráni,
  Uhrov chýr niet menším!
Voľným krokom, voľným dychom
  azda česť vám stenším?

Jak však skrz vás moje nôžky
  do väzenia skočia,
nebude, hej, preto väčšou
  sláva tisícročia.

Do trestnice, do žalára,
  dajte, páni, práce!
Staré štýble aj topánky
  básnik pekne sláce.

K starým čižmám i strevičkám
  znovu zdvihnem lápsik.
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Na podošvy strúham verše
  slovenský ja Sachsík.

Bp. 12. XII. 1896