ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Plchnú háje, sviští lesmi,
žlté, plavé šustí listie.
Skvostný pôvab krajov, kdes’ mi,
kde hry, barvy krás menisté?
Slnko skvie sa v nebies modru,
lúče hrejú, ká to lesť?
Mne trud stláča myseľ bodrú:
ja len jeseň, mutnú tieseň,
úzkosť cítim, kús’ bolesť.

Darmo žiari jasu žriedlo,
márne vlajú vlákna, siete!
Všetko skrehlo, na smrť zbledlo,
už je kvietie fuč! však viete.
Darmo sliedi zrak mi, jastrí,
márno strežie čulý sluch:
niet georgín, strojnej astry —
a speváčkov, štebotáčkov,
hej, umĺknul tesný ruch.

Darmo búlim: polia pusté,
ledy shlúčky kde-tu dva-tri.
Býk, škop žmúri po kapuste,
galgan krumple pchá do vatry.
Hej! inak to bolo inda,
shovor, smiech znel, hluku vír;
nótil šarvan, herská frinda…
Včuľ? nepôjdu chváliť pôdu:
zemiak sčernel, vzdmul sa pýr.

Iba kravy zmučia s trávy,
no pasákov nemá píšťaľ.
Miesto dúčeľ čurdžia riavy
skočné vlnky ani kryštál.
Zato v humnách živej obce
stály tresk-prask, cup a lup.
Čo doniesly svahy, kopce,
pilno mlátia sestry, bratia,
ľud by chovy mal chalúp.

Keď si mlátia, nech si mlátia,
Pán Boh naspor zrna hojno!
By im zbudlo aj do siatia,
aj žalúdok mal spokojno.
Nezadlho ľahší údel
práce hýbe ramenom:
kopa konôp, vetchá kúdeľ;
pričom žarty lipnú na rty,
druž keď vrtí vretenom.

Nuž, tarandy, súčte priadzu
na rukávce, na rubáše — —
Straka šuchla, hľa, na hrádzu,
hosť že prijde, smelo hláše.
Prijde ovšem hustý, hmlistý
zimy páper — toť je, hach!
Pozrite mi brčky, chvísty:^[5]
koľko vlasov — bezo špásov! —
striebrivý skrut, biely sňah!

Nič po všetkom, ať len trošku
ten ozajstný neskôr spadne;
blýskavú ať Foiba drožku
obdivujú srdcia chladné.
Nech papršky milo svietia
ligotavým trpytom,
až do ňáder mojich vletia…
Pri ich lúči veršík rúči
dumným tvorím varitom.

Dl. 29. X. 1899