SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ducha jeseň


Brní vetrík v breskýň, brní v marhúľ sádku.
            Pŕchne listie
            v trúchlom šviste;
            šípi, šušká,
            sťaby muška:
       Moje žitie chradne iste,
            ztráca peknosť vratkú.

Tvoril som si, kreslil maľovidlá čarné:
            techy vzorku,
            blaha hôrku;
            jasný, plesný
            roztoch vesny…
       A, hľa, myseľ vláčim horkú,
            trudy útrob chmárné.

Staval som si, kriesil všaké vidín krásy:
            prívet, lásku,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
            dobrosť našskú;
            kruhy kľudné,
            srdcia vľúdné…
       Ah, blen znášam, zášti rázgu,
            strasť ma zjedá kási.

Sklamal som sa nadmier v plánoch, cestách riadno.
          Sladké túžby
          vyšly v súžby;
          dumy zámkov:
          lienky vánkov…
     Žiaľu vliala krhla družby
          hrudi mojej na dno.

Nehľadám už tvárnej priaznivosti viacej,
          nie sfér sníkov,
          šiaru rtíkov;
          radšie v tieni
          dučať mieni
     duch môj, vstred než ničomníkov:
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
          tlupy, raniť chtiacej.

Radšie v ruchu vetvíc chytám, clivý, šust ja.
          Tým sa pútam,
          o tom hútam;
          treštivosti,
          davu zlosti
     v hučnej hlave lúštim, ľútam
          pri šeleste šústia.

Fučí vietor, mácha, suché zlomky zmieta.
          Šmúrna jeseň
          stoná tieseň;
          výhost hriechu:
          vztýč skrúch viechu!
     Pomíjania hviždí pieseň,
          strniskami lieta.

Dl. 13. IX. 1900