ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oj, vzhuplo znov nám, tu, hľa, zas je
to milé, ľúbe vnád jaro!
Sa v mladej kochá obzor kráse,
hor, dol sa hojká v helu riase,
vrie žitie, hmýri bujaro.

Jak svižno pučia stráne, hvozdy,
a šum šelestí, dumný háj.
O závod nótia žlny, drozdi,
nik s bodrosťou sa neopozdí —
je tón milostný kriesu kraj.

To slnce kyprí zem paprškom,
čo kde pobozká, okreje.
Škrivánkov trilka znie okrškom,
čulé jahnence drobčia vŕškom
ku pašiam svojej nádeje.

Po poliach, lúkach trieli Vesna
a kvetmi trúsi sad i luh.
Tu balzam dýcha tôňa lesná,
tam v kúzla vábi rozkoš plesná —
kam páčiš: tešný všade ruch.

Po briežkoch, lazoch bystré dietky
si skromných fiál nuria skryt.
Si všaké tropia šanty, pletky,
čo zočia, schamrú čačky všetky —
Ó, prostopašný, vrtký hyd!

Po krúhoch sličná sliedi hoľka,
nuž podbiel sbiera úvalín.
Ten vzácny sokol vždy jej voľká,
mu vďačnosť sluší koľká-toľká:
toť kytka vonných konvalín.

Po kopcoch plužia volky rumné,
kol nich koristia havrani.
Pri víroch kopú hajzy šumné:
Boh im požehnaj v cárku, humne,
pomôž čeliadke v úfaní!

Hon, lán osenia rúče rastnú,
hľa! slasť: luniacu zrieť zeleň.
To zrnce v plochu padlo šťastnú,
za znoj donesie plácu mastnú —
Hej, gazdu roztoch: role len.

Tvŕdz zmelčí útrob zeme-matky
a jadro zvlaží brázd potom.
A dúfa pevne: Boh dá zpiatky
plod hojný pôdy, choseň sladký,
za ním sa zdieral klopotom.

A zvanie vánok, zve ho v sosny,
na kľudný odfuk, do ticha…
Mňa tiež akýsi prelud prosný
ludári jarnej chvíle vo sny,
kde nehrozí lož, pleticha.

Vzduch dusný, tesný kút opustím,
a spiem velebnú v prírodu.
A huš! konárim hebkým, hustým,
po prtiach dúbrav čochrem, šustím,
zlatú požívam slobodu.

Dl. 14. V. 1898