SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozorva ducha


Slnka svieti žiara krásna
  s čistej neba modriny.
Živý rozmar, mluva špásna
  plní grúne, doliny…
Myseľ moja nemá jasna.

V techy tóne, veselosti
  ražmi žnúca víri druž.
Spevom jej sa kŕmi, hostí
  prácna roľnič: roba, muž…
V ňádrach mojich niet radosti.

V ruchu polia, v zvuku háje,
  súlad, rozkoš sýti svet.
Zbožím, hložím drie sa báje
  čulý rozmach, vzňatia vzlet…
Vôľa moja sronená je.

V temných kútoch vrtké vtáčky
  šumný kypia svišt, hlahol.
Jará detva stvára hračky,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
  mluna čob’ ju prúd šľahol…
Srdce moje trúchli plačky.

Kde jaký tvor, majú vieru
  v smidu šťastia, žmeň blaha.
Nuž mne žitia zdobí sféru
  spokojnosti slasť drahá?…
Nútor môj, ah, nezná mieru.

Však nezúfam, že mi pusto,
  vie, čo robí múdry Pán.
Sĺz tok smýva škvrny husto,
  skrucha stíši šklby rán…
Z ohňa vyjde zlaté gusto.

Dl. 26. VIII. 1900