SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ľalia


   Ľaliôčka, ľalia!
   čo ťa vidím, smutný ja.
Inšie kvietky čerstvé, bystré,
každý: pôvab, krásu vystre.
   Len ty v stave choroby,
tratíš z vnady, spanilosti, ozdoby.

   Pozri sestry, družinu,
   té nechradnú, nehynú,
tešia sa zo žitia cieľa,
Ty, milý tvor, lúbosť biela,
   karieš očí navidom,
páľou slnka, či povetria nástydom?

   Zkiaď ten neduh, priemena,
   žes’ nechutná, sronená?
Ký osud ťa žerie, kvasí,
že sa míjaš, biedna, mdlá si?
   Požaluj sa, óh, povedz,
ký ťa šinul, srdce ranil ďas, lovec.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
   Vrstovníc, hľaď, skvelý rod:
   smes radosti, jas, hmyrot!
A ty v tichom kvačíš kútku,
v ustavičnom dlieš zármutku.
   Čo ti schádza, čo sa chvieš?
Posťažuj sa, pošuškaj mi, jak čo vieš.

   Ah, nemý si, bôľny kvet,
   v ústkach tvojich vety niet.
Avšak dúfaj silne, stále:
čas ukája súžob žiale,
   skytne lieku života,
zotavíš sa, zúbožená sirota.

Dl. 29. I. 1900