ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Závidím vám husto, časte
pekné žitie, blaho, šťastie,
lastovičí roj!
Horujete vysoko,
pozeráte hlboko
na čmýr tvorstva, broj.

Kolesíte v čiernom rúchu,
netušíte pachu, kúchu,
čo previeva zem.
V bodrých ihrách, svevoli
štebotá si, šveholí
váš rozkošný snem.

Družný súcit, žičná láska,
— niet u vás pry, rôznic hláska —
svornosť viaže vás.
V sĺz tom biednom údole
rozkol, zášť, hnev nás kole,
hriechu kysne kvas.

Kvivdy u vás niet, žalosti,
nežeriete sa v besnosti,
jak duševný kmen.
Vstred nás rvy, msty večite,
na dni, v súmrak, v úsvite, —
bytie horčí blen.

Laškujte, zôkol-vôkol,
nedesí vás rároh, sokol,
pustošíte hmyz.
Nesmrtný nás, Boha ľud,
pardov, tígrov ženie pud,
hyén vábi hryz.

V znave, sparne, kde-tu párik,
čupnete si na konárik,
bľusknete vše mlaď.
Útoční my súperi
divé dáme údery,
my škrtíme brať.

Splniac úkol, v leji, v búrkach,
keď hromov znie ostrý durk, ach!
v hniezda spiete znov’.
Rod my víchric, odboja,
zažijeme pokoja?
Keď nás vpustia v rov.

Dl. 1. VI. 1900