ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer šumný, tichý, dumný
rozostlal sa priestorom.
V trudnom stesku šliapem stezku
medzi ražmi, cintorom.

Súce jesto, kľudné miesto,
mysli, srdcu človeka,
čo si priekor s rúchom svliekol,
preč od hluku uteká.

V šante vánkov, hrách červánkov
tak lahodno duši tu!
Kvet, byľ, tráva vôňu dáva,
kriesi vôľu ubitú.

Šuchor zbožia, šelest hložia
tríbi, hojká ducha mi.
Snivý slávik, čo mu návyk,
vďačí sa mi nótami.

Z kochov diery netopieri
krúžia ponad hrobitov.
Svätojanské mušky, pánske,
mŕtvym svieťa kol bytov.

S briežkov, s vŕškov stá, stá cvrčkov
cvrká, hudie až veľa.
V ovsov skrýši vše sa pýši
chripľavý chrest chriašteľa.

V chrasti stráne, v oviec láne
dúčeľ kvíli, fujara.
Bačovisky víria výsky,
spieva druž diev bujará.

Na zun smrečia síci^[16] škrečia,
koho chcú so sveta sniesť?
Nič to, nič to, pudu chtíč to,
neuškodí vtáka lesť.

Hriech či spácha, že balácha
plaché babky, slabý um?
Zrak môj astry riavy jastrí,
brezín slúcham tklivý šum.

Óh, jak mile jesto: chvíle
v diali brúsiť od chalúp!
Jed nezúri poza múry:
nik neráce cti na lup.

Óh, jak trebné, jak velebné
hviezd je skúmať milliony!
Zrieť moc, krásu, múdrosť, spásu,
hodnú ľudstva poklony.

Óh, jak tešné a prospešné:
holým dlieť je pod nebom!
Kober dláviť, blaho tráviť,
umien kŕmiť sa chlebom.

Dl. 12. VII. 1900