ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo je z teba, chýrna dievka,
dedinského dvoru chlievka?
Plietlas’ vždycky, čo, jaká si;
vtipnosť, múdrosť, predmet krásy.
Ruža striebra, zlata cievka,
vábnych kúzel plosk, panevka.

Dvíhali ťa, drahú dámu,
na stĺp úcty bohýň chrámu.
Rozkoš kvitla otcu, matke,
dcérušča že milé, sladké,
sťaby zázrak, panorámu,
obdivujú, až sa lámu.

Niesly trúby, bujné zvesti:
príklad stvôr si, ctnosti, česti,
v diamant uhlia zmeníš trosku.
Blažený muž, koho bozku
podáš pyštek v hrách prelestí —
Pán kto, nech si prístup kliesti.

Vhabnul ten, ten, s bázňou síce,
obzrieť statky, slečny níce —
odkoplas’ ho hrdo, chladno.
Iní bľuskli vecí na dno:
humbug chvály, státisíce!
Opovrhli modly líce.

Tak uviazlas’ áno, áno,
nesvitá ti dobré ráno.
Skromné družky víta šťastie,
pýche hanba, posmech rastie.
Zbožným aspoň Ďuro, Jano —
tebe ni to nedopriano.

A tak čupíš, ver, neslávne,
spľaslá v plánoch, zbitá mravne.
Pre množ chýb, štŕb, svojnosť veľkú
zostalas’ hej, na cedielku.
Mnohí cítia radosť zjavne,
mierno súdim ja len, ľavne.

Odlož zlozvyk, hriech vyhosti,
vyhas vášeň nadutosti.
Buď vždy prostá viesky húska:
pátričky čo vrúcne lúska:
skrúšený duch tvoj vypostí
súcit, sústrasť, lúč ľúbosti.

W. 31. X. 1901