ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudkovia, ej, ľudia milí!
vám je ľahko tvorby čítať, piesne.
Neznáte však, aké súžby, tiesne
sa do môjho ľadvia vryly,
hoj, neznáte, ľudia milí!

Chudobný som, chudobnučký,
jako myš tá v pustom Pána chráme.
Úzkosť ma rve, núdza, bieda láme,
hyniem, klesám pomalučky,
sronený som, chudobnučký.

Mal som trochu dedovizne,
zmintrožil ju, smrti kopnul v tôňu.
Zkúšal som brr! žida spíže vôňu,
včuľ sa trudím, znášam trýzne,
ztrativší kus dedovizne.

Tam osminka dômku, hôrky,
Odkysučie, kde som panty mával,
kde mi brata uchytil vôd nával,
všetko zhltol pažrák morky!
Fuč sú roľky, moje hôrky.

Opustený blúkam,^[1] myslím,
čo si teraz hriešny počnem chasník?
Hoc i hladný, smädný býva básnik,
osud pevcov preds’ mi kyslým,
nahý, bosý hútam, myslím.

Mám síc rebro, prajnú žienku,
no jej vena nechce rušiť zákon!
Otec zjačí, vypral by ma hákom:
keby on mal na soľ, plienku!
Pakuj k šubre, laskaj žienku!

Mám i bráchu, žije s polvek,
šťastia chlapík, len si ruky vystrie,
už mu dažďom rýnske pršia bystré.
Však preň skap hoc, kedykoľvek,
nedbá ten, čo žije s polvek.

Oh, Božinko, Bože drahý!
kde sa podiem na tom svete šírom?
Švagor, tetka: Iď, nakrm sa pýrom,
ktorým spievals’, tým der prahy!
Óh, Božinko, Bože drahý!

Spieval som ja, chválil síce,
v liberancoch že je ctností drahno.
Nikto nesmie do nich metať bahno,
nezaslúžia pästi v líce…
Nótil som ja, chválil síce.

Veršoval som, básnil mocky:
v kaftanoch kto chybu spatrí vadnú?
Hňup, kto žvatle, falšujú že, kradnú,
zbožňujú že zlaté kocky…
Veršoval som, básnil mocky.

Hvízdal som o jednom, druhom,
smeť že ľudák, burič, mamľas hlúpy.
Hónor vrstve, čo ho depce, lúpi,
čo papistov špince kruhom…
Pískal som o jednom, druhom.

Chýr môj vzrástol, zná ma každý:
rychtár, slúžny, župan, štátny fiškál,
porotný súd, fafák, šachter, miškár.
Meno moje skvie sa navždy,
po nymbuse zná ma každý.

Jednak, jednak — večná hanba!
Vznešený muž, apoštol právd lávy,
psotu trie, hej! nenaje sa slávy,
žalosťou mu chvie sa gamba.
Netečnosť to, večná hanba!

Sklamal som sa, sklamal desne,
ani babky nepriniesla penna!
Prázdny terbuch, vysychá aj véna —
nech zmok vezme písma, piesne!
Sklamal som sa, sklamal desne.

I ďalej sniť? Čertovú mať!
Semka, mušta, sem, kopýtko, číriš!
Preč báj, óda, čo mi starosť šíriš!
Radšie čižmy budem skúmať,
jako rýmy, čertovú mať.

Semka, remeň, nárt, podošvy,
sem, kladívko, šidlo, hováľ, dratva!
Pri vás lepšia vačku dozrie žatva!
Adieu, pero, marš do pošvy!
Semka, klince, rám, podošvy!

Adieu, čestné moci, vládné,
poľské kečky, netrpiace klamstva!
Sachsík nemôž’ vyžiť z dumy, panstva,
Hans musí tĺcť na dni riadne…
Adieu, čestné moci, vládné.

Hans musí šiť, niet pomôcky,
nesmie blúzniť, skladby čarbať, nótu.
Hans je chudák, súženia má bôtu,
musí plátať deň či nôcky…
Adieu, židia, vládne schôdzky!

Dl. 9. II. 1897