ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Túžil som ja, túžil svetovej do Viedne,
vyliečiť si hučné, tupé uši, biedné;
zastaviť ten cvin, zun, čo ma trápi, večný,
sipot, piskot, šustot zatokániť priečny.

Išiel som ja, prišiel: by som očul vtáčka,
v sihlinke čo kvíli, v tichom žiali plačká;
v bzukote by včelku, trepotavú vlnku
bystrého potôčka v hravom slyšal žblnku.

By som poňal vzdych, šept voňavého kvietia,
chvejný šumot lístkov, čo so stromu letia;
spev by jarej detvy, rozkošnej zvuk vesny
srdcu môjmu sladký, príjemný bol, presný.

Išiel som ja, prišiel; prelestný vír, prúd by
v útroby mi splýval dojímavej hudby;
velebný by organ, význam hymny chrámov
chodbou sa vždy klznul v ducha môjho priamou.

Svedomia by žernov, sťažnosti pŕs tajné
mohly mi baránky, ovce šepkať kajné;
nedužným by balzam, chorým sily nával,
nešťastníkom nádej, radu, techu dával.

Išiel som ja, prišiel… No daromná dráha!
Veda, zručný nástroj, mluno nespomáha.
Niet u ľudí žriedla, zkiaď mi zdravie prýšti —
v hlave mojej trudnej zvoní len a piští.

V stav sa hluchých vhrúžiac, zadumaný blúdim,
čo bude, čo prijde? strach ma jme, keď súdim.
Neblažia ma krásy ringov, burg, paláce,
ústroja keď s boltcom doktor nepoláce.

Budúcne keď, žiaľboh, nepochytím hláska,
ker čo javí, trávnik, prívet útly, láska;
keď ibák ryk, vreskot, mažiar, kanón borný
prerazia mi vetchý bubon uší, vzdorný.

Darmo avšak, darmo, darmučinko, darmo,
nezúfam, nerepcem, vláčim súžby jarmo.
S trpezlivým Jóbom v zmrku volám, z rána:
Pán mi dal, Pán aj vzal, sláva menu Pána!

W. 30. X. 1901