ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrejko môj, Andrejko, milý môj Andrejko!
V sviatok mena tvojeho Pegaz erží, pejko.
Erží, erží, rehoce, horom-dolom cvála,
v slávnosť tvoju súkromnú pocta žeby, chvála
hravým vánkom viala.

Nejdem ti ja pretriasať kozly ctností, zásluh,
viem, stroj ucha tvojeho tupý beztak má sluch,
ani to tak priveľmi nezajíma Tatry.
Spomienok len lístočky strhnúť asi dva-tri:
jednak sa len patrí.

Čo si prežil poteraz? Šúchal si katedry,
z vedy studníc načieral nie črpákom, — vedry!
Vzdelanosti poľami čechral v noci, vo dne,
knihy hltal, kódeksy, aj staré, aj módne,
zrak až sliepňal hodne.

Prebýval si v kaštieli, prislúchal si k pánom,
pýchu zkúsil, nádheru večerom i ránom.
Podlé vídals’ prečiny, z krásy, dobra smiechy,
preorával až ti mráz, v brude skvostnej viechy,
čuvy tvojej miechy.

Horlil si za pravdy jas, lopôt prúdom plával,
pomoci by chudobe, techy podals’ nával.
Nevedomých učil si, biednym snímals’ jarmo;
vzbudzovals tu, zdvíhal tam, vystúpil kdes’ kármo,
najväčšmi však darmo,

Stúpals’ medzi rušný tlum, snížil si sa, snížil,
osvetu bys’ roztrúsil, potemný ľud výšil,
vynaložils’ dôvtipu, snahu vôle všetku.
Horkosť avšak prečasto, radosť kde-tu riedku
spatrieval si v predku.

V trme-vrme potycnuls’, nie si pravda anjel,
— avšak v oči Bálom vždy nadšenosti Daniel! —
potycnuls’, hoc osídlam priečils’ nie dvom, nie trom.
No klesnuvší slaboch, ach! vzdychy púšťals’ vetrom,
s kajným plakal Petrom.

Trpels’, trpels’ útržky, šľahy bičov drahné,
vláčili ťa po múle, váľali v hán bahne.
Zjedných Židov pästiská vzlietly chýru krýdly,
planých tatkov sirôtok tragle, oplen, vidly,
na hlavu ti skydly.

Podstúpil si surovstvá, lávu krivdy prudkú,
žalostné až kropaje v tichom cedils’ kútku.
Drzé duše, ohurné, mrzkí dravci, lhári,
líškavší sa kedysi veľa ti do tvári,
shlábali ti máry.

Zhudil sa ti zloby kráž, potupy svet, zášťi,
v ovčom rúne vlčiská, v gavalierskom plášti.
Zavrhol si námestia, perepuť aj všetku,
zamiloval vľúdnu si tesnej izby špetku,
plodnej mysle klietku.

V izbietke tej pokľudnej, v rozjímania klietke,
vinšujem ti milosti, nebies dary medké.
Pánboh ťa mi požehnaj, udus nútra súžbu,
popraj sily, spokoja, vyplň srdca túžbu:
zdarne konať službu.

Dl. 26. X. 1900