ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto by len bol pomyslel, voľakedy sníval:
Dlhopoľa príbytok vzchytí chýru príval?
Kto by to bol veštil?
Bysťu Bohu, tak je ver! Pravdu zvonia číru:
nymbus chová Zaoskov, Dlhomíra lýru.

Vypestoval slovenských kanoníctva strýkov,
do lojolských zasielal duchoveň do šíkov,
prepošt aj v ňom blúkal.
Talárov dal hromadu, vehlasných aj dosti —
bohatierov šumných múz iba včuľka hostí.

Divná to vec, predivná, roztomilý pánko!
Kedyže nám Apollo ceknul dobré ránko,
nadšením nás nadchnul?
Glgu sme si nechľupli z kastalského žriedla,
a jakási vášnivosť ku skladbám nás viedla.

Odkiaľže to, zkiaďže to? Z dymu, chát my vône,
nedučali jakživo Pythie na tróne,
výtrží vo mračnách.
Nebrúsil z nás niktorý Rašova po rynku:
chochmesu si dovážiť, kultúry vziať šminku.

Odkiaľže to, jako to? Nekutajme! dosti.
Oheň zbĺkol v zárendí, morok hrýzol, kosti,
komponovať súril.
Stľoskala nás umena vrelým cukru bozkom:
Dlhomíra s rumplíkom, don Zaoska s ploskom.

Ľúbaly nás múzy rty, čarbali sme stále
krivdy, stohy sťažností, úzkosť biedy, žiale
súženého ľudstva.
Tepali sme oplanstvá, krmných cesty hnátov,
drancovných shon rytierov, odrodilstva klátov.

Budili sme drychmáčov, horliť za česť, práva,
chabých, plachých popchnuli: obliecť sa do háva,
obšívali zradcov.
Práskali sme netečnosť, ľahostajných sience,
poctivosti hrdinom skvelé vili vence.

Líčili sme blivoňov, nadmýchané telce,
šašov, jašov ihrištia, kotrmelcov čielce,
chrapúňov i pánstvo.
Don Juanov, švihákov, druh to všade známy,
rapkáče dŕnd maznavých, sedliacke i dámy.

Chválili sme cirkvi stať, večnosť viery, spásu,
veľkoleposť prírody, rozmanitú krásu
velebili zavše:
jaká všade múdrota, majestátnosť božská —
my: junácky Dlhomír, dôstojnosť Zaoska.

Tak sme snili sdružení, preč od sveta larma.
Ty si ľúbil prózy reč, ja zas harfu zdarma
ladil, brnkal v kútku.
Zrodily sa útvory: nákres, črta, básne…
Slávy našej ožiara ozaj kedy zhasne?

Miloval ty satíru, vtipy, výsmev, žarty,
nefintené kontuše, bačkorové nárty,
prostotu vraj našskú;
ja zas city nežnejšie, svižných dumy krýdel,
perleť, šarlát šperkovín: složitejší prídel.

Článkov tvojich bystrý prúd zrejmo plynul, riadno,
spevov mojich kritikom nemožno žuť snadno,
ťažký sloh ich, rozbor.
No nech si je, jako chce, jednak sme hviezd pára
jagotného blankytu, kúzla hry čo stvára.

Jednak sa nám honosí na Parnasse pomník,
neroztrieska bomba ho, víchor, búrka, hrom, nik,
nerozviklá zlosť, hnev;
melhubov ni škrek, ni jak, vlastilkov ni prápor,
ufujazd ni opátstva, faričky ni zápor.

Nech si naše priezviská čierna kniha skrýva,
šľachetný nech zápal náš anatéma vzýva:
nepopusťme pánko!
Národom kým národ náš, budú v ňom žiť presne
Zaoskove obrázky, Dlhomíra piesne!

K. N. M. 24. V. 1902