ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nezábudôčky, strojné nezábudky,
v hebunkých trávach zmotané parútky,
jak vážim si vás voždy, haj!
Nad kvietim dumám sviežim, ľúbym,
sa ihrám, bavím, zrejme ľúbim
tú peknú druž, váš modrý háj.

Ah, skúmajúc té luzné vaše očká,
na beh bystrého hľadiace potôčka,
mi úprim, faloš tanie v um.
Tá vaša krása prívet hláše,
tá sveta sličnosť česť, ráz kmáše,
tá borí pre zisk mravy v rum.

Nezábudôčky, skromné nezábudky!
ah, kto zabudne výbuch, výpad prudký,
čo pripravil mi hnusu vztek?
Však úfam: zbledne zlosti sláva,
ukrotne kráter, stuhne láva,
na úder pravý crkne liek.

Oj, nezabudnem v listia vášho vesne,
ký dav upírov zúril, hromžil besne,
ký skrblý sršal zášti pik!
Lež nech si krákal húf krkavcov,
sbor krvilačných brechal ssavcov,
nemárni pevca vôle nik!

Nezábudôčky, vy zomriete v krátku,
po blahom žití poletného sviatku,
no zas vás vzkriesi milá jar…
Oh, kiežby hulvát zdeptal hriechy,
precitnul, ctnosti vztýčil viechy,
na vľúdnu zmiernil mrzkú tvár.

Dl. 30. VI. 1900