ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Óh, Pán môj, čo Ty velíš, dobre!
Zrak môj na trón, hľa, Tvoj sa opre,
pomôcky biede, núdzi žobre,
zúfalstvu, krivde, útrapám sveta.
Óh, riekni slovko, čuchni: efeta!
Poros horúcej žiadby hruď suchú:
ach, odstráň mŕtvosť mi sluchu!

Nehodný síce lúča blesku
milosti Tvojej, volám v stesku:
oh, ukáž, ukáž moc nebeskú!
veď aj šteniatkam drobka sa metá.
Oh, riekni slovko, mukni: efeta!
Ah, prijmi rmutnej duše mi skruchu,
a odpusť tuposť mi sluchu!

Tys’ hlásal vrúcne, hlásal riadno:
kto klopká, prípust najde snadno —
ja klopkám, pozri útrob na dno,
ký súžby polyp sa tam rozpletá!
Oh, riekni slovko, cekni: efeta!
Zažeň mi postrach, nešťastia tuchu:
ach, roztav skrehlosť mi sluchu!

Tys’ kázal: Poďte ku mne všetci,
jak obťaž máš kto, zľavou hneď si!
Hoc nezaslúžim, lieč ma predsi,
bo kopoň moja bôľom odetá.
Oh, riekni slovko, fukni: efeta!
Mi rozpýľ hukot večný, tmu hluchú!
oh, navráť sviežosť mi sluchu!

Ja chcem Ťa sláviť, nosiť v chvále,
ja chcem Ti slúžiť vďačne, stále,
keď v sladkosť zmeníš kviľbu, žiale,
keď srdce moje blahom rozkvetá.
Oh, riekni slovko, rozkáž: efeta!
Popraj radosti, rozkoše duchu:
ach, udeľ zdravia mi sluchu!

W. 3. XI. 1901