SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zima


Priniesla už zas putá,
do nich všetko vbiť krutá
zima hľadí, treskutá.

Hľa! jako spie spravovať
bielu roliam činovať,
stromom striebra inovať.

Jak maľuje kvetiny,
ruže, riasu čačiny
v driečnej oknách dievčiny!

Tuží potok, bystrinu,
bezdnú plesa hlbinu,
kĺzačiek trať jedinú.

Kyprý, mäkký sype sneh,
na pahorie, grapu, breh,
klokotavý riavy sbeh.

Velí víchrom, fujakom
v tóne hvižďať storakom,
zajkom jazdiť za šľakom.

Pekné kúzli brmboly,
sťaby kryštál, sklo boly,
so striech kôlne, stodoly.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Lúdi, vábi shon lachov,
v pestvách žartov i tlachov
ľadu lietať opachou.[18]

Vyvoláva krbu kruh,
v sánky vliezť na svieži vzduch,
zdraví budú, jako pstruch.

Ukazuje lesklý srieň,
strapatých vŕb chvelý tieň,
hmliska dolín stálu lieň.

Núti lovca dol poľom,
bŕsť za húskou, hoholom,
k rieky klusať podmoľom.

No nech brúsi semotam,
v hry jej sa ja nemotám,
žijem svojim robotám.

V tichu zľudnej izbice
skladám dumy, trávnice,
vrelé stískam kachlice.

Dl. 1. VIII. 1900



[18] opacha — čosi veličizného

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama