ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Darmo som si dvoril, darmo,
móresné že zimy jarmo,
zima vtrhla, tu je, tu!
Všuchnul tvrdý Matej, ostrý,
v huni bielej, drie sa v nozdry,
mráz dovliekol, sňah svetu.

Krutý mráz, hej, štipľavý mráz
k ľuďom vpálil maznavým v raz,
chumeľ tancu, záveje.
Strom vo srieni, potok stuhlý,
vietor hviždí, prášču uhly,
krotnú vesny nádeje.

Nenie šprým^[10] to, hlúpa fraška,
šata údom treba ťažká,
tlsté, teplé rúno, šúch.
Niet už slnka, jako indy,
ruky mnú, hľa, mladé frindy,
vlniak chvácu, či kožuch.

Keď si chvácu, nech nedudľú,
aj vtač diery šuká kudlu,
kde sa schúli, učupí.
Aj pes kňučí, dvere škrábe,
pán kocúr sa k piecke driape
vykúrenej chalupy.

Keď sa driape, dobre veľmi,
v prierubni, hľa, homrú^[11] šelmy,
že ich mrví, oziaba.
I šibenci trú dlaň, briadku,
no nehnú sa s ľadu v krátku —
Peská, ej! druž, pochabá.

Vpravde peská, ozaj mrzká!
Či vám ráta, že ju zmrská
kous’ neresťou snáď parom?
No však nech len, hyd, premrzne,
jak len kašľu neuvrzne,
bude liečba kocarom.

A prám plieska, nutká vrance,
s hôr by brvny viedli tance,
k brehom Váhu šibali.
Veď len nesmú kračkať azda,
koľko tesknal drevár-gazda,
sane kým ciest nemaly?

Pomastil však Pán Boh dráhy,
poskočí kurs kupcov siahy,
pomoc skytnul v potrebe.
S trusom roľník spie na záhon,
rozšafný chlap, starých snáh on!
Komolia sa hmly v nebe.

Nech sa vonku deje, čo chce,
hučí víchor, vyje, krochce,
nech sa kydá, kundolí;
nech je studeň hoc náramná,
ja si tľapkám vrelé kamná,
hoviem ducha svojvoli.

Nech tam fundží, nech perie sňah,
ja sa v rôznych kochám piesňach,
švistu, šustu nehľadám…
Chopím kobzu, brnká šumne,
plodím báje, kusy dumné,
žitie dávam balladám.

Dl. 25. II. 1899