ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedem rokov, dlhých rokov uplynulo, lutna,
čo v medzierke čupíš, mlčíš zanedbaná, smutná.

Pavučina, ledačina, prach ťa pokryl celky —
Sedem rokov, Bože dobrý! času kus to veľký.

Čul ja ponos, vzdych i ston tvoj, nariekanie časté,
že som nevšim, že ti huba na strunečkách rastie.

Slyšal hŕbu žalôb celú: omdlievaš mi žiaľom,
keď mi ducha krehnúť vídaš v hlivení vo stálom.

Karhalas’ ma, či som slepý, či som hluchý, darmo!
musela si ťažké znášať vo väzení jarmo.

Šľahalas’ ma, či necítim bledej biedy bôľu,
keď nehromžím na krivdiacich nešľachetnú vôľu?

Ukázalas’: hľa, v putách cnie, hľa, krváca pravda!
každý oplan, zvrheľ, galgan drsný kop jej zavdá.

Slzila si, bezbožník že šípom v Krista mieri,
navidomoč šliape, fľaská drahý poklad viery.

Plakala si, slabý ľud že cenu tratí, práva,
farizejov, odpadlíkov triumf čaká, sláva.

Božekalas’, prečo nevzriem v doby dávne, ušlé?
Čo nechávam na brehoch vôd minulosti mušle?

Kocar chytlas’: netečný som, bez hnevu, bez lásky,
vár keď útrob nevyjadrím plodnej lýry hlásky.

Odpusť, lutna! prepáč priestup, zasluhujem výtku,
nehrmel som, nedunel na zkazu sveta bridkú.

City vrely, blyskly strely, utlumil ich deptom,
i starosti, snáď i liene podrobil sa šeptom.

Lež už Főniks, nadchnutý muž, dostávam let orlí,
celé žitie, srdca bitie za teba len horlí.

Objímam ťa, ľúbam, hej, ťa, prijmi žhavé bozky!
Ja, ty jedno, rozdvojí nás iba úsud božský.

V. 22. IX. 1911