ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Oh, bratku, bratku domorodnej orby!
Mne známo, koľkú máš ty zásluhu
pri práci sejby, lopôt pri pluhu,
že ťažko chvál množ umiestiť do torby.

Óh, viem ja, viem ja: prudkés’ viedol borby
za práva, zvelič, svojho česť druhu.
I podstúpil si súžbu rán tuhú —
Nuž, čo ťa vnieslo protivnej do korby?

Ej, kliatba, kliatba víri antikrista:
Mefisto má i škádli k pokladom!
Óh, biedy ústraň, čo si tak trnistá?!

Mefisto núka oddych, voľnosť drahne,
ku hviezdam rebrík, slávy, blaha dom…
Óh, žiaľboh! vodca s Mef stom sa spriahne.

II

Óh, dráha príkra, únav znojných dráha:
rozbrázdiť prieloh, úboč ľudovú;
kde bodľač bujnie, burina sa vzmáha —
ach, kríž! obrábať pôdy nákovu.

Tvoj pre zdvih osteň s ohňom všade siaha,
i núti plodiť massu jalovú.
Tá horlivosti pálčivá vždy záha
na striebro roztáť^[16] velí olovu…

Óh, vzmuž sa, mdlý kmen! nekrň lichou kostrou,
syr, tuk shromažďuj, žito, víno, med,
buď pravdy, dobra, krásy kvetný ostrov!

Žiť schopný národ vence vije slávy,
preň hladu, chorôb, mrzkej smrti niet! —
Hach! zradca, zbehlík park vladárov dlávi.

III

Oj, chúdež Tatier, úzkosť, tvŕdza, zámor!
Ach, koľkých zvrtne zisku, blesku mámor?
Toť čert nabídne mammonu, vplyv, šťastie,
a odpadlíkov háveď smutno rastie.

Tys’ už brdúcal, šialený jak prám or,
nuž ulovil ťa lestny vabcov hámor.
Tam bandy drhnú, veselosti slasť je,
tam rozkošníctvo, hody drusov časté.

No teš, kochaj sa v novom vtákov krúhu,
požívaj plácu: hold i zábavy —
Ja dial si ľúbim vrchov svojich dúhu.

A ľúš a vystreb čaš judášov do dna!
Ja závrh šmarnem chmár do ohavy —
Mne večne vzácna kultúry zem hodná.

V. 9. V. 1917