ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samučičký, jako prst ten,
sedím, fajčím na verande;
dymu modrý púšťam prsteň
a počúvam: v chládku lipky
drobizg čipčať kvočnej cipky
pri mrvancov olevrante,
pri tvarožci ľúby shon —
Óh, jak milo dlieť tu von!

Božieho je Tela práve,
dňa to zbožnej nadchnutosti.
Jasný blankyt pne sa v sláve,
a slniečka teplá žiara
zvučnú vtáčkov hruď otvára.
Zem sa kochá, slasťou hostí,
spevom, vôňou kypí vzduch —
Tichú prelesť pije duch.

Prelesť tá ma rozkolíše,
letím kams’ do bájí triemu,
do blaženstva pestrej ríše.
Letím, letím, krýdla až mi
slabnú, haj! sfér krížmi-krážmi,
hlava kľucká, víčka driemu…
Otče lásky, dobra náš:
jak moc krásy, kúzla máš!

Kuba tlie, tlie, oko čičká,
snijem, chrapkám — dlho, krátko?
Na väz lipne mi hrdlička —
vyruším sa, ajhľa! v tráve
s pár stehlíkov rapík máve,
zrnká mädlia s pachtom, sladko.
Zbrní vetrík, hýbe krík,
chvostom krúti bodrý psík.

Slyším jemný zášum vetvíc
starej hrušky, hrabu listia.
Motýľkovia, brúci snetvíc
s kveta na kvet sliedia, liecu,
v tisíc barvách sa trbliecu,
med kalíškov sebe istia…
Óh, velebný Pána svet!
tvári tvojej páru niet.

Zachodí, hľa, Foibov kočiar,
lastovíc roj sem-tam krúži.
Blesk, nach farbí čubec, končiar…
Samotný som? Oj, nie, oj, nie!
Radosť líc mi pýrom bronie,
srdce horlí, srdce túži:
Kde len pozriem, všade Boh:
žriedlo vzňatia, hoja roh.

V. 3. VI. 1915