ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Traja šli sme z trúchlej obce
v suchosparne velikom,
sťa komondor ponad kopce
s vyvaleným jazykom.
Ciepkali sme, mdlí, mdlí veľmi,
odfukujúc s pohrabu,
stíhaní vše chrústmi, čmelmi,
stupmo s laby na labu.

Búchali sme tak dve na tri
v neslýchanom úpeku.
Blkotavé slnca vatry,
hej, dajú tie človeku!
Pánko, rechtor i kostolník —
hrúz vytiahlý z potoka…
Zhíkne starý s brehu roľník:
zišlab sa vám patoka!

Skríkne kopáč… V tom, hľa, z kríchu
ušiak, zruta, páli hen.
Vidím: rechtor kú má túhu —
keby, hej! bol v trúbe len.
Ufujazdil zajačisko —
frn! brn! kŕdeľ jarabic…
Lapaj šťastie, kým je blízko!
Ah, joj! nieto pukaníc.

Nevšímnu nás vrán ni hajná,
smelo lazia v úbočí;
vše sa vzchytia, žeň kde prajná,
myš kde, pandrav sa točí.
Nedbá, nedbá ni škrivánok,
pne sa, drie sa ku nebu;
mihá na svoj v brázde stánok,
Boha chváli velebu.

Nuž tyckáme tvrdou cestou,
vôkol na piaď zbožiná.
Jest sa čo báť sucha trestov:
zmĺkvie, zvädne dolina.
Óh, smiluj sa, Otče lásky,
pokrop, napoj smädnú zem!
A za býľky, strúčky, klásky
vďačný zhrmí ľudstva snem.

V. 10. VI. 1915