SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skorý listopád


Žltne listva, žltne vo viniči hustom,
kmáše si ju vietor, s trápnym trúsi šustom.
              Verandička,
              múz maličká!
Ktože mňa už v poetické sny učičká?
Jakože sa skmotrím s trudným tvojím pustom?

Kto len kedy vídal? V diali jaseň ešte,
a už stopky štíču kéhos’ ďasa kliešte…
              Tuskul ľúby
              mojej chlúby!
Tak sa mi zdá, zamlknú ti spevov trúby,
chradnutia keď tvojho trúchlé skúmam lieštie.

Tvoje veru žitie: živel môjho žitia…
Kdeže dumiek sladkých vence budem viť ja?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
              Keď skon v Pánu
              šplie mi mannu,
šiatru blaha odomkýna hrobov bránu…
Requiem aeternam! S tebou aj mňa vzchytia.

Čože ťa len zašlo? Bacilly snáď vojny?
Rudý výbuch sopky, požiar, bôľov hojný,
              čo vesmírom
              s besným vírom
žerie všetko, usmrcuje v jede čírom?
a do trosiek smutných svet valí, ten strojný?

Beda srdcu môjmu, zúfné city zhoj mu!…
Vdychuj dážď, vzduch, slnce: sily kriesby dojmu!
              Zotav náhle
              žilky skrahlé!
Osviež listie, vzpriam výhonky, tie vypráhlé — —
Bo ináče máry s tebou aj mňa pojmú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
V. 14. VIII. 1916