ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lopoty dňa zmizly,
znavené sú smysly,
no vyhýba sen oku.
Dlhá, strašná noc tá!
Čiernych príšer pocta
hmyrí môjho u boku.
Podopriem sa v okne,
zrak mi vlahou mokne,
dumu šúľam hlbokú.

Temä útrap svesiac
kde-tu zriem na mesiac,
mihavé na hviezdice.
V žltom líp, vŕb listí
ostrý vietor švistí,
šarpe, cuchá vetvice.
V kroví buble rieka,
s kocha kuvik škrieka
vyzývavo, velice.

Voláš, desný vták ty,
ždavý^[17] karu trakty,
zveš na nocľah cintora.
Drahne biednych, drahne:
rád pod hanty ľahne,
koho bôľ rve, úkora;
koho v temnom kútku
mračná dusia smútku,
duša zúpi, lká chorá.

I mňa krušby rýzeň
v žíne šustol trýzeň,
žiaľu vrhol návalom.
Snahy, blaha ciele,
ušľachtilé, biele,
morom tenú: vrak^[18] a lom.
Jahôd, malín špetky
zášť mi vzala z klietky —
cniem, schnem v srone zúfalom.

Nuž, váb, krikľúň! husto,
keď máš vábiť gusto,
hlasom smrti kuvičím.
Vylúď podľač, sber tú —
nech sa berie v čertu!
nehatím ťa praničím.
Vyškrť, čo ti ľúbe,
čest čo, rod, chrám rúbe —
ja ti všetko dožičím.

Len mňa a tú starkú
Vadičovky farku
nechaj ešte, dobrodej!
Nás pred páľou, dažďom
vernej lásky plášťom
ľútostivo priodej!
Pegazu dá trávy,
Pegaz jej chlm slávy —
S výhostom sem nechoď, ej!

Mnohé rytmy, stanze
rujné vedú tance,
mnohý hudie v hlave rým.
Bujné vrenia torby:
tvorby orby, borby
v hĺbi útrob teperím.
Nyjem: sveta svetlo
by sa s ními stretlo,
s dojmom srdca veškerým.

Nuž, osudník: vrešti,
rakvu, máry vešti,
len mne šianaj žitia tíš…
Dumná luna pláve
ponad kostol práve,
jas na svätý prská kríž
Vartáš tretiu hlása —
Bože! buď mi spása,
ukolíš ma v spánku ríš!

V. 5. XI. 1917