ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dozrel si mi, Dlhomírko, veru si mi dozrel!
Opŕchol kvet útly,
strom si už len bútly,
kto by ťa včuľ trochu všímnul, kto by ťa včuľ pozrel?

Neteší ťa čarné slnko, ani rizling v súdku,
ni romantík mesiac…
Dutkáš, hlavu svesiac,
znechutený, rozorvaný, v samotárskom kútku.

Nevzruší ťa pohyb svetský, vyšších, nižších ciele.
Prikovaný k stolku,
broskvu hamčíš, poľku,
šipleš, pipleš pleše tanier, svitky kudlíš biele.

Nevznieti ťa politika, spoločenské heslá.
Ošumely smysly,
nevrlý si, kyslý;
myseľ zlatá mladej doby, nálada ti klesla.

Nepredarmo zodral čas ťa. Čo ti zbudlo? Strapky!
Prsá zvykly astme,
oči raz hmle, raz tme;
skleróza ti ucho kántri, ekzéma zas dlabky.

Škrípal by si v hneve zavše, joj, nemôžeš, báči!
Nedajbože kúsať
sviečkovice, húsat — —
Šestnásť zubov, ako perleť, s priečinkom sa ráči.

Nečud, nediv, strpčený sup! že ťa mrzí všetko:
inteligent, čvarga,
frak, lak, huňa, larga,
že v schovánke karieš,^[7] marieš, zostarelé dietko.

Uznám, uznám: vrak i plánov, nádejí pád, kypty,
triemov klam, lsti dômkov
mrzkým činia vonkov;
planstvo, podvod zamkly teba mystickej do krypty.

Tam v tej tíši, v chvelýcb tieňoch, pravý to byt raz tvoj!
V zašlých vekov blesku
rozkoš čieraš hezkú,
s geniusmi, velikášmi, posvätný hráš zástoj.

Antický spev snilkov Grékov, klasikovia Rímu,
Palestiny harfy,
plam profétov, barvy,
Germánie nadchnutý sbor v prelesti ťa trímu.

Albióna skvelé hviezdy, Čecha, Lecha obri
s Lermontova umkou
s Puškinovou dumkou,
i maďarskej pusty kobzy núkajú krm dobrý.

Kollár, Hollý, Sládkovič, Kráľ, Chalupka i Botto:
nežných citov studne,
koja s láskou, vľúdne;
ambrózie, nektárov, hej! sníkov tvojich rod to.

V čistom duchu Vajanského kochať sa: tvoj návyk,
tvoja radosť, sláva!
Skočná hôr i riava,
ľúbozvučný Hviezdoslav tvoj, medoústy slávik.

No, hľa! hoc i zatknutý si profánnosti, hriechu,
jednak vatry uhlie
nevyhaslo v uhle —
Na väzenia vetchej hálke^[8] múzy vidno viechu.

Jednak srdca teplý ohník, hoc aj slabý, dutná;
v luzných duší krúžku
očuť brnieť mušku —
Ľúbiš, ľúbiš les poetov, brnká tvoja lutna.

V. 22. VIII. 1915