ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozorvaný v ňádrach, pomrvený v mysli,
zatacmem sa dákos’ hustého do hája.
Kmáše, kváče vetrík hoj konárkov svislý,
duša moja v ríšu chmúrnych dúm sa vpája.
Čupnem v machu mäkkosť ku ševelným ku krom —
óh, mystičný vozduch! óh, velebný súkrom!
Veverka si skacká, šibrinkujú sysli,
skál na čubci nymfa maškrtinky krája,
bečelí holúbkov, hrdličky tiež cukrom.
Zavolá na zajka, na tetrova, srnku —
všetko, všetko lipne k čarokráske v brnku.

Óh, bohyňa luzná, zlatovláska šumná!
ty v pohodlia sférach, v úslní sa kúpeš.
Tebe holdy strúha druž víl lesov rumná,
smevavého šťastia po vetvách sa húpeš.
Ty sa ihráš s kvetmi, ľúbu dýchaš vôňu,
hymny čuješ vtáctva s výše bralísk trónu.
Ty vravuška šantov, štebotnica umná,
poznáš trudnú, hnetnú cestíc žitia súbež?
čo ma stíha, máce, nevrlosti tôňu?
Vidíš modrým očkom útrob mojich na dno?
Ozve sa mi ohlas milozvučný… Snadno!

Nuž zlocitov rákoš, tmoly strasti známe,
hryzu, pliagy démon — neprestajný má lov.
Posvätných túh obzor borí sa mi, láme:
po rumoch, po troskách skydlých ideálov,
vyvrheľ sťa brúsi, mätežník sťa dáky,
— vôkol dym, čmud páchne, horom tiahnu mráky —
sírmácaný duch môj, slzy roniac chráme,
polozúfu ťažký, ťažký vlečie válov…
Hach! nahabne na zhlaň jaružiska, mláky?
doň či vleje nádej štedrý nebies Gazda?
Zahrkúta odkaz helových bŕd… Azda!

Nie je teda úfnosť mŕtva, ah, vo všetkom,
oblapím ju zčerstva, dýkou sklamov pichlú?
Vyšiniem sa ešte sokolím ja letkom,
odolám nesnádzam, urputnému víchru?
Prikvitne mi rozkoš, chatrná hoc, riedka,
harmonia, pokľud, spokojnosti špetka?
Bude blaha dietkom, čo je útrap dedkom?
V budúcnosti hmlistej, neskoro či v rýchlu?
Rozjarí sa v roztoch smyslov stŕplych klietka?…
Ah, ký zápol pre zdar, pre švih krýdel orlí?
Čakám, čakám odzon, prišelestí… Horli!

Tak, za pravdy práva, živú v Krista vieru,
za morálu kryštál, hriech čo przní, dlávi;
za plam krbov lásky, za lahodnosť mieru,
šľachetnosti rozvoj, charakterov hávy:
v obeť skladám zmužnosť, pozdvihnutia vášeň —
s radosťou nech skvie sa dobrobytu vážeň!
Vynaložím námah svrchovanú mieru,
nivami nech umien, rovinami slávy
skormútený národ veselú raz má žeň!
Sursum corda! Horsa v bázni, v božej chvále!
Spanilá chichôtka skričí nežne… Vále!

V. 12. VI. 1916