ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do rodného šiel ja Mesta,
kam neschodná vedie cesta,
po dlžiznej dobe už.
Nie s radosťou, jako indy,
nechcem žvatlov, klochtu, bryndy!
starý, biely som ja muž,
netreba mne plesa, rúž.

Vytrženie, zábav spustu
som tu mával chvíľu hustú —
odporné to všetko mi!
Nové mysle, nový náhľad,
výstredný ruch mladých nálad;
zvláštny oblek, aj domy,
divný aj zvyk súkromý.

Česť, statočnosť sú neznáme,
o stydnosti nekrič dáme,
sebeckosť len, zisku reč.
Skromnosť, vľúdnosť? drzý nástoj;
miesto lásky démon vzrástol,
ten zažehnal bratstvo preč,
nenávisti mácha meč.

Nie to pre mňa, vidno, vidno,
v inších bránach moje vidmo,
inší drží mňa chotár.
Pod Kráľovcom, v tichom kútku,
tam si vášeň krmím prudkú;
tam si hoviem, hoc psotár,
no samučký, samotár.

Kde som fŕkal, hádzal frčky,
shodil som hneď dlhé brčky,
v svoju náhlil dedinu.
Tu sa cítim, ako nikde,
aj pri biede, aj pri krivde.
Tu mám básne, hrdinu,
siestu sníkov jedinú.

V. 18. IV. 1915