ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Majerovo Sedlo, dumný háj, potok…
Uštibralo dievča trávnic tam hrotok.

Spievalo o láske šumnou sihlinou,
stretajúc sa zavše s hlohom, kalinou.

S pniska skočí hájny ručník vezme jej,
strach strelil do tvári, z očiek spŕchne lej.

Vidí nečin dubnák, vzlieta, žaluje,
ľútostivý pastier dychčí zo sluje.

Vyplatí dopadné, záloh vymení,
bledé, vlahé líčko znov’ sa zrumení.

I ponukne v povďak smačné trávnice,
zobne sebe s dve-tri, chutia velice.

Zrak naň uprie, šťastná, nežno smeje sa,
s blahom hľadia svetlé na ňu nebesá.

Natešený chasník: lusk! lusk! v lahodu
kradmo urve s ústok sladšiu jahodu.

A uvrzne húštim k ovciam chlpatým
a vypúšťa z pípky modrý zvoľna dým.

A devuška dibká, teskná, cez hory,
v komore jej srdca čosi bútorí.

Zadumený bojtár druždí krovinu:
v čulom čuje srdci čudnú novinu.

Pomrveným srdciam niet chvíľ, úkoja -
až posvätnou štólou vedno sa spoja.

V. 4. VI. 1917