ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po chrastinách, po grúňoch, temnom hvozdí
utúlená mlaď, zľaklé vtáčatá!
Vy slávičí roj, číže, pinky, drozdi,
kde pyštekov zun, riava dúm zlatá?
Óh, vzbuďte sa mi, zmužte v svätý zápol,
zazvučte koncert hlučný pospolu!
Nech zbĺkne lásky, slasti-strasti plápol
v radosť dolinkám, hnetných tlúp kolu.

Hej! málo vás je, verabože málo,
a aj to málo v kútoch cnie, mlčí.
Jakoby priam sa srdce ozvať bálo,
že had ho uštkne, vyrve shon vlčí.
Však preč, preč s bázňou! von, vlnisté piesne,
na posmel vrstvám, pozdvih rodinám!
Veď drahne stisku, drahne žiaľu, tiesne —
nuž v náruč harfy, hlášte city nám!

Hľa, starci mdlí sú, ztrácajú sa z kruchty,
niet prstov: kláves tlačiť organov.
A vás, juný plod! čos’ molestí, čuchtí,
že neskočíte s mysľou rozhranou.
Utuchly žalmy, melódie bôľu,
Jeremiášov nárek, paššie…
Nuž dajte slýchať rozjarenú vôľu,
veď tak to desno, vzduch keď mŕtvy je.

Viem, vás mrzí, ah! kynutia niet, priazne,
tá nedba majstrov zahlušuje chuť.
Nuž nechce kobzy vám sa sírej, raz nie,
ni drumbľu brnkať, do hulinky duť.
Lež, nezlom vás ten ovenčených nevšim,
polapte s ohňom nemé varitá!
Strún záchvat vám buď mohutnejším, vrelším,
čím viac ho žiada duša ubitá.

Ah, koľké krásy, koľké kúzla skytnú
té buré bradlá, vesníc túh more!
Oázy nádher, nadšenosti kvitnú
v šumiacich lesov rýdzom obore.
Povesti pestré, báje, maľovidlá,
i čubcov rumy, ručaje, hory…
Ah! všetko schytne nadchnutia na krýdla,
a nadchnutá hruď zázraky tvorí.

No vylievajte vášeň sladkú, trpkú
z tých kocúrkovských tajných úkrytov!
Bez hudby, svištu, flóry: púšť v pahrbku,
bez poezie kraj ten: hrobitov.
Povzneste hlahol v tichom umien chráme
velebný, vzácny, slávny, veliký!
V krvácajúcej, kvilnej sveta dráme
nám skvost venujte lýry, epiky.

V. 13. VI. 1916